Rok a pol po debutovej doske „One Man Revolution“ prišiel koncom septembra minulého roka na pulty predajní druhý počin Toma Morella, inak zvaného aj THE NIGHTWATCHMAN. Za takú krátku dobu sa udialo pomerne dosť zmien. V prvom rade Morello tak trochu vystúpil z tieňa a na obálke sa hlási nielen hudobným pseudonymom, ale aj svojim plným menom. Holt, marketing asi nepustí.

Ďalšie zmeny sa už týkajú muziky. Aj keď je producentom opäť Brendan O‘Brien, posun od folkrocku, ktorým bola presiaknutá prvotina, smerom k tradičnejšiemu rockovému soundu je znateľný. Do očí vám ho chrstne hneď úvodná, pekne rytmicky našliapnutá „The Fabled City“. Morello už na začiatku vytiahne plnú nástrojovú paletu. Na debute dostali basa a bicie priestoru len máličko, tu si to s poslucháčom rozdávajú v plnej paráde. Morello ako ho poznáme sa hlási o slovo v tretej „The King Of Hell“. To už je len jeho spev a gitara... a ešte bizarne znejúce rolničky v refréne. Nech sú mu ale odpustené, pesnička je to totiž vydarená. V príjemne neškodnej, takmer až poprockovej „Night Falls“ sa paleta nástrojov naopak ešte rozrastá o piano a čelo. Skutočne, snaha o odlíšenie sa od prvotiny je znateľná. Tempo väčšiny skladieb je vyššie a gitara v Morellových rukách je trochu potlačená do úzadia. Je to však práve v pesničkách ako napríklad „Midnight In The City Of Destruction“ alebo duet so Serjom Tankianom „Lazarus On Down“, kde vás THE NIGHTWATCHMAN chytí za srdce. Len spev a gitara, nič viac. Vtedy sa ukáže Morellov talent. A tak, ako som to spomínal už v recenzii na „One Man Revolution“, je to nielen gitarovou virtuozitou. Keď svoj hlasový prejav ponorí do trošku hlbších polôh, tak je radosť ho počúvať. Mimochodom, práve spomínaná „Lazarus On Down“ je vrcholom celej dosky. Neviem či je to náhoda, ale práve keď sa Morello oprie o biblickú tému, tak z neho vyliezajú najlepšie veci. „Lazarus On Down“ je podobne naliehavá a clivá ako „Garden Of Gethsemane“ na prvom albume. Atmosféru celej skladby už len podtrháva Tankianovo úpenlivo sugestívne „kvílenie“.

Tom Morello ma akoby vypočul a stopáž oproti debutu skrátil o viac ako desať minút. Treba povedať, že je to k prospechu veci. Niežeby na „The Fabled City“ nebola žiadna zbytočná skladba (je ňou napríklad príšerná country odrhovačka „Saint Isabelle“), ale rozhodne je album celkovo ľahšie stráviteľný. Pokiaľ Morello úvod novinky poskladal tým spôsobom, aby sa ukázal v novom šate, tak zakončenie pripravil už opäť vo svojej tradičnej podobe. „Rise To Power“ to je gitara a spev presiaknutý smútkom muzikanta s dušou revolucionára.