Zaradiť, či nezaradiť „Oheň proti ohni“ do seriálu o druhej svetovej vojne? Táto otázka vyvstala ako neľahká dilema po prečítaní tejto knihy, ktorej dejová línia sa síce odohráva na pozadí tejto dejinnej udalosti, no skôr ju možno označiť ako cestopis a biografiu a nie historickú prácu. Aj napriek tomu si podľa mňa svoje miesto v tomto seriáli nájde, pretože ponúka pohľad na tématiku z iného uhla.

Autor knihy sprostredkúva svoje vlastné zážitky, príbehy a pohľady na dianie, ku ktorým prišiel v Afrike, Ázii a Európe ako vojenský spravodajca BBC - od roku 1943, až po oslobodenie Prahy. A kto vlastne bol Jiří Mucha (1915-1991)? Syn slávneho českého maliara Alfonza Muchu sa okrem bohémskeho života striedavo v Československu, Švajčiarsku a Francúzsku venoval aj štúdiu na pražskom gymnáziu a neskôr na medicíne v Prahe a na parížskej Sorbonne. Po získaní lekárskeho diplomu sa rozhodol pre ďalšiu vysokú školu, konkrétne pre Filozofickú fakultu, odbor dejín umenia a orientalistiky. Druhú vysokú školu už žiaľ nedokončil, keďže sa v roku 1939, po pohrebe svojho otca, prihlásil ako dobrovoľník do československej jednotky francúzskej armády. V tejto jednotke absolvoval napadnutie Francúzska hitlerovským Nemeckom, ako aj evakuáciu do Veľkej Británie. Počas následného výcviku v Škótsku sa stihol zamilovať do škótskej skladateľky Geraldiny Thomsenovej a vo svojom mladom veku už druhýkrát oženiť (prvá manželka, taktiež hudobná skladateľka Vítězslava Kaprálová krátko po svadbe zomrela). A presne v tej dobe, nie dlho po jeho druhej svadbe sa začína odohrávať dej autobiografickej knihy „Oheň proti ohni“.

Obsah knihy spracoval Jiří Mucha po svojom návrate do vlasti zo svojich poznámok, ktoré si robil denne od nástupu na loď s vojakmi smerujúcimi do severnej Afriky. Jeho cesta viedla cez mnohé krajiny vtedajšieho, vojnou zasiahnutého sveta. Prešiel Egyptom, Líbyou, Alžírskom, Tuniskom, Marokom, Palestínou, Levantou (francúzska Sýria a Libanon), Transjordánskom, Irakom, Iránom (Perziou), Indiou, Barmou, Čínou, Talianskom, Francúzskom, Nemeckom a ďalšími, aby nakoniec skončil doma v Prahe. Okrem opisu bojových operácii sa v knihe venuje aj osobným spomienkam a nenecháva si ujsť ani možnosť opísať celkovú situáciu v rôznych krajinách. Či už ide o nálady obyvateľstva, rôzne politické kotrmelce domácich vlád (režimov) alebo aj krásu žien, ktorej Jiří Mucha zjavne rád podliehal, čím sa ani netají. Ako jeden z mála spravodajcov BBC sa Mucha zúčastňoval bojových operácii v prvých líniách, no nestratil sa ani v „lepšej“ spoločnosti, takže jeho zážitky sú dostatočne pestré. Mnohé dvere mu pomáhali otvárať, okrem jeho schopnosti plynulo rozprávať viacerými jazykmi a šarmu, aj krajania, Česi a Slováci roztrúsení snáď vo všetkých krajinách, ktoré navštívil. Najviac ich bolo zamestnaných buď v Baťových predajniach alebo v pobočkách československých strojárskych firiem. Okrem toho monitoroval aj dianie a nasadenie 11. československého pešieho práporu v Sýrii. Jeho zážitky a postrehy z takých krajín, akými boli Palestína, Perzia a Čína, v mnohom osvetľujú ich neskorší vývoj, pričom okrem týchto vážnych tém sa z jeho diela dozviete aj také informácie, ako napríklad prečo každý vojnový fotograf nosil vo vrecku vždy viacero balíčkov s prezervatívmi.

Kniha je doplnená desiatkami unikátnych fotografií z Muchových ciest po vojnou zmietanom svete. Odporúčam tento autobiografický cestopis nielen ako veľmi dobré a pútavé čítanie, ale hlavne ako úžasný zdroj informácií - nielen o druhej svetovej vojne. Mimochodom, skúste hádať, akej vďaky sa nakoniec dočkal Jiří Mucha v oslobodenom Československu. Hádate správne, dostal zdarma niekoľkoročný pobyt v uránových baniach.

Odkazy na články o Jiřím Muchovi:
[1] [2] [3] [4]
Odporúčam aj tento dokument:
klik