PESTILENCE je jedna z kapiel, ktorej návrat som si želal, nie síce kvôli novým albumom, ale kvôli tomu, že som ich chcel aspoň raz vidieť naživo. Vidieť som ich zatiaľ nestihol, no nový album sa mi do rúk dostal, tak prečo si ho nevypočuť? Ak sa dá Mameliho projekt C-187 považovať za pokračovanie toho, kde PESTILENCE skončili s albumom „Spheres“, tak tento aktuálny, už plnohodnotný album skupiny PESTILENCE sa pomyselne vrátil viac do minulosti, predovšetkým ku kultovej nahrávke „Testimony Of The Ancients“.

Na „Resurrection Macabre“ mi vadia dve skutočnosti. Aké? Nuž, po prvé, Peter Wildoer je síce výborný technický bubeník, no v tomto prípade mu chýba schopnosť urobiť svoju hru variabilnejšou a zaujímavejšou, myslené v porovnaní s tým, čo nám na predchádzajúcich (hlavne posledných dvoch) nahrávkach PESTILENCE predviedol Marco Foddis. A po druhé? Vokál Patricka Mameliho nemá tú pravú „pestilencovskú“ tvár, je konzervatívne deathmetalový a pôsobí na mňa dojmom, akoby bol do hudby len umelo prilepený. Jasný rozdiel je počuť na recenzovanom albume, ak si porovnáte jedenásť nových skladieb s bonusmi, ktorými sú tri znovunahraté staré songy. Keď by som aj ako-tak prekonal „sklamanie“ z málo pestrých bicích, vokál sa mi asi nikdy nepodarí celkom predýchať. Naopak, ten ostatok, čo možno na albume nájsť, sa mi páči nadmieru. Či už ide o samostatné gitarové riffy a sóla, basgitarové party, alebo o aranže a skladby samotné, neostáva mi nič iné ako chváliť. Výborné inštrumentálne schopnosti jednotlivých muzikantov sú neodškriepiteľné a jasne počuteľné, pričom túto pochvalu paradoxne smerujem aj k Wildoerovi, veď jeho príspevok k dielu je aj napriek mojej výhrade na vysokej úrovni. Partia okolo Patricka Mameliho nezaspala v minulom tisícročí a okrem zrejmého a zámerného čerpania inšpirácie vo svojej vlastnej minulosti sa dokázali pozrieť aj dopredu a aspoň sčasti prispôsobiť aj súčasným trendom.

Akokoľvek perfektne zahratý technický death metal s moderným zvukom by ale nebol tým, čím je, nebyť schopnosti skladať silné songy, ktoré majú potenciál stať sa podobnými „hitmi“, akými sú „Chemo Therapy“, „Twisted Truth“ a „Mind Reflections“ zo starších zásekov kapely. Medzi také môžem smelo zaradiť úvodnú „Devouring Frenzy“, údernú „Hate Suicide“ a titulnú „Resurrection Macabre“. Je ťažké (samozrejme nie nemožné) v dnešnej dobe prísť s niečím novým a prevratným, predpokladám, že PESTILENCE sa o to ani nepokúšali. Ich snahou bolo osloviť starých konzervatívnejších poslucháčov, čo sa im aj podarilo. Tejto ich snahe rozumiem, no zároveň dvíham varovný prst, pretože pri všetkej úcte k PESTILENCE, takýto stav veci do budúcnosti nebudem akceptovať. PESTILENCE boli vždy, aspoň pre mňa, zárukou napredovania a experimentov a dúfam, že na tom nemienia nič meniť.

Aj napriek vyššie zmieneným výhradám musím priznať, že PESTILENCE sú späť v plnej sile a vrátili sa snáď aj v pravú dobu, kedy si budú môcť naplno vychutnať svoje postavenie kultovej skupiny. Albumom „Resurrection Macabre“ začali novú etapu svojej existencie a mne neostáva nič iné ako veriť, že bude úspešná a dlhá. Držím palce, aby sa im v spoločnosti ich znovunavrátených kolegov SADIST, ATHEIST, CARCASS a CYNIC darilo čo najlepšie.