Časy, keď to najlepšie z doom metalu predstavovala trojica PARADISE LOST, ANATHEMA a MY DYING BRIDE, ktorých okrúhly desiaty kotúč nedávno uzrel svetlo sveta, sú nenávratne preč. Bilancia niečo vyše desať rokov po dosiahnutí vrcholu nie je nijako prívetivá. ANATHEMA sa ako jediní nepokúšajú ani v náznakoch vrátiť ku koreňom, pričom zvádzajú nekonečný boj s hľadaním vydavateľa a podľa rozporuplných vystúpení či občasných ukážok novej tvorby aj sami so sebou. Tvorivá pauza začína naberať symptómy malej liverpoolskej čínskej demokracie. PARADISE LOST sa vrátili k istotám staršej tvorby už pred rokmi a našťastie celkom vkusným spôsobom, ktorý chvíľami zatienil mnohé rozporuplné vyhlásenia členov kapely z minulosti. A nakoniec MY DYING BRIDE. Návrat ku koreňom sa po personálnom zemetrasení konal už dávno, bez predchádzajúceho kategorického odmietania a napriek všetkému potom vyšlo niekoľko viac alebo menej vydarených albumov na úrovni vo väčšine prípadov slušného štandardu.
Pred vypočutím desiatej štúdiovky uplakaných veteránov je tak viac, než riešenie miery ďalšieho posunu namieste otázka, čo zo svojej do určitej miery legendárnej minulosti ešte MY DYING BRIDE nevzkriesili. Na „For Lies I Sire“ partia okolo už len dvoch zakladajúcich členov Andrewa a Aarona oprášila husle, ktoré dostávajú priestor prvýkrát po mnohých rokoch od čias jedného z vrcholov doomových deväťdesiatok s názvom „Like Gods Of The Sun“. O sláčikové partie sa postarala Katie Stone, popri ktorej na štúdiovke debutujú aj ďalší nováčikovia - Lena Abe na basgitare či Dan Mullins na dlhodobo problematickej bubeníckej stoličke. Ani s Katie sa však nepodarí obnoviť zašlú slávu naivných, ale na svoju dobu funkčných huslí Martina Povella. Inak je na albume všetko po starom, o zvuk sa zase postaral dlhoročný spolupracovník Mags a „For Lies I Sire“ plynulo pokračuje v línii vytýčenej na „A Line Of Deathless Kings“. Znamená to predovšetkým väčšiu dominanciu Aaronovho plačlivého vokálu, ktorý napriek neodmysliteľnému pátosu patrí medzi zlatých slávikov tohto štýlu. Hudba prináša dôverne známe melódie, nálady a atmosféru, hoci v porovnaní napríklad s poslednými dvoma predchodcami pôsobí jemnejšie a romanticky krehko. Aaronove reči o najdepresívnejšom albume v diskografii však treba brať s veľkou (promo)rezervou, nádej vzbudzujúce prívlastky začínajúce sa „naj“ pri príležitosti vydania nového albumu patria medzi rétorické cvičenia takmer každej zavedenej skupiny. „For Lies I Sire“ svojou dĺžkou našťastie neskúša poslucháčovu pozornosť, zásluhou čoho poskytne počúvanie novinky slušný počet pekných a zapamätateľných momentov nielen z prvej polovice albumu. „My Body, A Funeral“ a Aaron zatrpknuto vzlykajúci cez zaťaté zuby za pohrebne pomalého brnkania gitár a ešte pomalšej rytmiky, „Fall With Me“ s typickými zvratmi podčiarknutými opäť Aaronovým vokálom, alebo titulná skladba pôsobia ako taký skanzen doomu druhej polovice deväťdesiatych rokov. Mierne oživenie v podobe nie celkom očakávaného prináša až rezkejší recitál v „Bring Me Victory“, vzdialene pripomínajúci „Apocalypse Woman“ z experimentálneho percentuálneho albumu. Naopak, neodmysliteľné a neprekvapujúce pritvrdenie prichádza v „A Chapter In Loathing“, kde MY DYING BRIDE neskrývane recyklujú celé pasáže zo záverečnej skladby predchádzajúceho albumu. Z výraznejších kúskov treba spomenúť krehkú zasnívanosť „Shadowhaunt“, spĺňajúcu aj zásluhou dĺžky okolo štyroch minút potrebné atribúty albumovej hitovky. Naopak, „Santuario di Sangue“ a záverečná rozťahanosť „Death Triumphant“ patria medzi tie menej vydarené kúsky, bez ktorých by sa album bez väčšej ujmy zaobišiel.
K novým albumom formácií ako MY DYING BRIDE je vždy trochu problematické zaujať kladné alebo výlučne záporné stanovisko. Nostalgia či spomienky nedovolia štýlovo pochovať niekdajších obľúbencov a žánrových lídrov do čiernej zeme. Na druhej strane minimálne štýlové napredovanie, nulové ambície a úplná rezignácia v ústrety nekonečnému opakovaniu povinných cvikov neumožňujú ani prílišné nadšenie. Napriek všetkému je tu ešte stále určitý a s ohľadom na štýl príjemný štandard, ktorý si aj MY DYING BRIDE roky držia. A zdá sa, že to skupine a jej fanúšikom stále stačí.