„Phoenix“ je vskutku príznačný názov pre nahrávku kapely, kde z pôvodnej zostavy zostal jediný člen a po dlhých rokoch prichádza s novinkovým albumom v snahe oprášiť zvyšky starej slávy. Takéto návraty sú dnes symptomatické a skepsa je v tomto prípade celkom namieste. Netreba nejako extra zdôrazňovať, že už len samotné meno a zvedavosť nejaký (komerčný, prípadne iný) efekt vygeneruje.

Prečo začínam takto pesimisticky? Ak by som mal jedným slovom vystihnúť moje dojmy z „Phoenix“, tak to bude asi riadna schizofrénia. Na jednej strane tu máme moderný zvuk, modernú produkciu a aj snahu o komplexnejšie kompozície, na druhej strane sa nemôžem zbaviť toho pocitu, že to všetko vyznieva veľmi lacno.

Ako som naznačil, AGATHODAIMON si razia svoju starú líniu posunutú tentokrát viac do „pseudogotických“ moderných dimenzií, než k blacku. Veľmi sa dbá na melodiku i na ľahkú zrozumiteľnosť okorenenú zopár samplami. Novinkovým elementom bude časté využitie čistého vokálu, ktorý do produkcie veľmi dobre padne a zabezpečuje ho hrdlo posledného mohykána kapely Sathonysa. To by bolo všetko celkom v poriadku, avšak od počiatku materiál pôsobí vďaka svojej hitovosti a priamočiarosti pomerne odľahčene, nebojím sa povedať až veselo. Dlho som pátral k čomu to reálne prirovnať a celkom dobrý obraz o „Phoenix“ dostanete ak si predstavíte trocha komplexnejšiu a tvrdšiu verziu NIGHTWISH. Pokiaľ sa cez tento fakt dokážete preniesť, je tento album vcelku zábavný pre občasný nenáročný posluch.

Zasype vás to melódiami, má to dobrý zvuk, kompozične zapadajú všetky celky do seba ako skladačky, no skutočne silné momenty sa dostavia len zriedkavo. Obľúbil som si ale napríklad „Winterchild“ pre fajn spoluprácu kláves a rytmickej zložky. Nového bubeníka musím pochváliť, keďže je hlavným strojcom akéhokoľvek progresu na albume, čo ukáže už v úvodnej „Heliopolis“ i v náklepe „Throughout The Fields...“. Vhodným reprezentatnom diania na albume bude „Oncoming Storm“, kde dobré nápady v úvode a snahu o pokrok zabíja naozaj tupý refrén a ešte tupší záver. Za sólo v čase 4:30 spomínanej skladby by sa nemusel hanbiť ani Pepan z FLUSSOR. Na druhej strane je bonusová skladba „Alone In The Dark“ typickým reprezentantom metalu, aký sa hodí k filmu prípadne aj do večerných hodín v rádiu, za čo kapele nejaké uznanie patrí. A vôbec celkovo sa dá povedať, že záver albumu sa dá prehrýzť vďaka väčšiemu experimentovaniu a menšej hre na prvoplánový efekt.

Takže ako rozseknúť tento schizofrenický uzol? Istú kvalitu ako mainstreamového diela môžem albumu uznať, ako aj to, že sa to dá nenáročne a celkom dobre vstrebať. Silnejšie pritlačenie na pílu, temnejšia atmosféra, celková nižšia predvídateľnosť a výsledok mohol byť inde. Tak uvidíme ...