Najlepšie albumy sú odjakživa tie, čo vás nevtiahnu do svojho deja hneď a zaraz a naplno. Nie, najzaujímavejšie hudobné diela vás iba tak ťuknú, štrajchnú vašu pozornosť, postupne nahlodávajú vaše receptory, krok za krokom zaplavujú a pohlcujú vaše telo. Niečo ako dokonalá infekcia. Presne ako „The Infection“ od jednej z najzaujímavejších moderných metalových kapiel súčasnosti.

CHIMAIRA dokázali urobiť riadny krok vpred, hoci sa na prvý pohľad po vynikajúcej predchádzajúcej doske „Ressurection“ zdalo, že ani veľmi niet kam ísť. Bolo na nej zdanlivo všetko a vo veľmi príťažlivej forme. Muzikanti, ktorí po prvýkrát pracovali spoločne bez zmien v zostave na dvoch albumoch za sebou, tak vsadili na prehlbovanie svojich najzaujímavejších poznávacích znamení. „The Infection“ v prvom rade šokuje stredným tempom, ktoré diktuje dianie v podstate v priebehu celého albumu. CHIMAIRA brutálne spomalili, nahrali svoj „South Of Heaven“ a všetkým v plnej kráse ukázali, akí sú z nich v roku 2009 vynikajúci skladatelia a inštrumentalisti. „The Infection“ je neuveriteľne pesničková doska, hitovka strieda hitovku, no napriek tomu je to album, ktorý v prvom rade škriabe a dusí ako jednoliata temná hmota. Ak som v recenzii na „Resurrection“ spomínal hnusný industriálny puch a temnú atmosféru vyplývajúcu z priemyselného prostredia, z ktorého táto kapela pochádza, išlo zrejme o Cleveland počas krásneho jarného rána plného kvietkov a spevu vtáčkov. „The Infection“ je niečo úplne iné. Sychravý zimný večer bez nádeje na dobrú náladu a optimizmus. Ak nahrali TOMBS z New Yorku prvý tohtoročný soundtrack k svetovej kríze, CHIMAIRA s nimi s prehľadom držia krok. Desivo temná, chladná a zdrvujúca muzika.

Toto je metalcore s vlastným ksichtom! Kopec tradičného thrash metalu, deathmetalová brutalita, hardcorový ťah na bránku, no predovšetkým originálny prístup, vlastný moderný zvuk a nezameniteľné hudobné postupy. Originálny prístup k nahrávaniu dodal tomuto albumu svojský punc – CHIMAIRA sa vraj snažili každú jednu skladbu poňať ako zvukový podmaz ku konkrétnemu filmu. Vystihnúť jeho atmosféru, zachytiť pocity, ktoré vychádzajú z toho-ktorého filmového kúsku. Ak ovládate hudobné nástroje na takej úrovni ako títo páni, môžete kľudne vymýšľať aj takéto efektné parádičky. Plné priehrštia parádnych gitarových riffov, dokonalé sóla, neskutočný groove v podaní vynikajúco zohratej rytmickej sekcie a k tomu všetkému Mark Hunter, ktorý nikdy nespieval, nereval, nesyčal, nesipel lepšie ako na tomto albume. Tomu pocitu, keď sa postupne zo všetkej tej zahmlenej, zdanlivo jednoliatej hudobnej masy začnú vynárať čisté obrysy dokonalých skladieb, sa z poslucháčskeho hľadiska naozaj máločo vyrovná. V prípade „The Infection“ máte o dlhotrvajúci zážitok jednoznačne postarané. Ak som spomínal, že CHIMAIRA nahrali svoj „South Of Heaven“, tak v prípade záverečnej čisto inštrumentálnej nádhery „The Heart Of It All treba dodať, že ide o novodobý „Orion“ v plnej paráde. A než začnem s ďalšími prirovnaniami, radšej skončím konštatovaním, že v tomto roku nahrali podobne dobrý album snáď len LAMB OF GOD a že v septembri určite nebudem chýbať na jednej zo zastávok európskej časti turné dvojice CHIMAIRA a THROWDOWN!