Dramaturgicky zaujímavý, priamy stret starého a nového sľuboval pohľad na dve skupiny, užívajúce si dnes zhruba rovnakú úroveň diváckeho záujmu, no s diametrálne odlišnými zápismi v pomyselnej kronike tvrdej hudby.

Presne štvrťstoročie uplynulo od doby, keď brazílska SEPULTURA vystupovala ako trio Antichrist – Skullcrusher – Possessed. Odchod Igora Cavaleru pred tromi rokmi pretrhal posledné puto so zakladajúcou zostavou, i tak však počas hodinu a pol dlhého setu SEPULTURA brala rovným dielom z histórie a zo súčasnosti. Kým prvé dve tretiny vystúpenia sa niesli na vlne aktuálneho albumu „A-Lex“, len občasne okoreneného návratmi (s najväčším ohlasom v „Refuse/Resist“), finálových tridsať minút sa hralo takmer len z minulosti, do ktorej okrem obligátnej prídavkovej „Roots Bloody Roots“ či flashbacku do roku 1986 v „Troops Of Doom“ patrí aj pre „post-maxovskú“ zostavu zásadná „Sepulnation“.

Dnešná SEPULTURA je rozdelená na dve polovice – kým zarastený Andreas Kisser v drese São Paulo FC je stále ambasádorom thrashového hobľovania (vrátane „pákových“ sól a ostrých póz) a Paulo Jr., ktorý medzičasom vyrástol na veľkého Paula Xista, z rohu pódia akurát nenápadne dozeral na spoluhráčov z pozície služobne najstaršieho člena, obrovský Derrick Green na javisko priniesol až hardcorovú dynamiku. Jeho frázovanie a pohyb akoby patrili do inej kapely, škoda, že (podobne ako na ostatných dvoch štúdiovkách) sa jeho pomerne monotónny vokál v celkovom zvuku strácal. Bubenícky benjamínok Jean Dolabella sa síce výukou bicích živí, no naživo do svojej sady hlavne rúbal a len tak-tak stačil až punkovo na kosť odratému tempu svojich takmer o desať rokov starších kolegov.

SEPULTURA sa po odchode (najprv jedného a potom aj druhého) Cavaleru dokázala sympaticky vrátiť späť ku koreňom – ani nie tak hudbou, ako prístupom – no rozpaky, ktoré sprevádzajú hodnotenie ich tvorby po „Roots Bloody Roots“ zostávajú. Nesmierne sympatická kapela je totiž skutočne zaujímavá hlavne vlastnou históriou. Leitmotív turné, v ktorom zubaté „S“ zdobí nápis „1/4 Of A Century“ je veľavravný.

THE DILLINGER ESCAPE PLAN sú iná káva – americká pätica dnes reprezentuje prvú vlnu skutočnej avantgardy (v pôvodnom zmysle slova), balansujúc na pomedzí surových prstolamných inštrumentálnych exhibícií a popových melódií, prepletajúc ich v málokde inde počutý koktail. Údajne najdlhšie vystúpenie v histórii skupiny sa nakoniec zastavilo až po takmer hodine a štvrť – aký to rozdiel oproti nedávnemu turné, kde to TDEP sfúkli za trištrvrtehodinku. Frontálny útok na pódium zahájil Greg Puciato rozmiestnením krabíc medzi odposluchy – z týchto improvizovaných podstavcov dirigoval spolu s Benom Weinmanom a Jeffom Tuttlem párstohlavé publikum. Aj napriek tomu, že pod pódium viedenskej Areny boli netypicky nainštalované zábrany, svalnatý Puciato a mozog ansámblu Weinman sa zopárkrát dostali až do davu – uprostred skladieb a s nástrojmi, samozrejme. Playlist siahal pomerne rovnomerne do každej z troch radoviek DILLINGER ESCAPE PLAN, čo pri dĺžke setu znamenalo, že z každej odznela takmer polovica kusov. Greg Puciato si tentokrát sympaticky nepomáhal predtočenými vokálmi, jeho kolegovia predviedli presne to, čo sa dalo čakať – zrejme jediným neplánovaným bodom programu bola Puciatova rozbitá hlava, o ktorú sa postaral tesne pred koncom sám Ben Weinman a jeho gitara.

To, že uprostred koncertu odznela coververzia „Come To Daddy“ od Aphex Twina takisto zrejme neprekvapilo – čo čakať od z reťaze odtrhnutej skupiny, čo na pódium nabehne v tričkách DR. TRE a MY BLOODY VALENTINE, aby odpálila neurotickú smršť ignorujúcu väčšinu zažitých žánrových konvencií. Po koncerte som si netypicky naprával od usmievania sa stuhnuté mimické svaly.

Keď mi predavač tričiek pred začiatkom hovoril, že ma čakajú poctivé tri hodiny hudby, tak som v duchu pousmial. THE DILLINGER ESCAPE PLAN a SEPULTURA však spolu nejdú celé turné, takže show netrpela neduhom „delených“ večerov, keď miesto dvoch porcií dostanete dve polovičné, ani klasickým vzťahom predkapela-hlavné hviezdy. Obe formácie si viedenskú zástavku užili naplno a na druhej strane bariéry to – zdá sa – vyzeralo rovnako.