Viedenská Arena sa po úpadku kedysi dramaturgicky zaujímavého klubu Szene stala miestom konania takmer všetkých zaujímavejších klubových koncertov (pravda, zaujímavé veci sa zvyknú objaviť aj v miniatúrnom Escape, či Fluc Wanne). Jedným zo zaujímavých dlhodobých projektov, bežiaci v závislosti od veľkosti vystupujúceho mena v jednom z troch dostupných priestoroch Areny, je Roadtrip To Outta Space, seriál stoner rockových koncertov v rámci ktorého už vo Viedni vystúpili rôzne menšie i väčšie mená tejto scény. Dramaturgia seriálu nie je poňatá nijako ortodoxne a tak sa priestoru dočkali staré klubové legendy i niekdajšie hviezdy typu MONSTER MAGNET. Rovnako už počas trvania tohto seriálu dostali priestor aj žánrovo klasické formácie i modernejšie len čiastočne spriaznené formácie.

V štvrtkový večer prišlo práve skôr na spomínané stretnutie generácií. V role predkapely sa predstavili Švédi SUMA a ich ťažkotonážna nádielka predstavuje práve ten typ doomovej muziky, ktorá už pričuchla okrem retro riffových tradícii aj ak populárnej drone scéne, či prvkom post hardcore a sludge metalu. Viac než o vykrádačov niektorého z tvorivých období NEUROSIS však išlo o produkciu, ktorá má potenciál osloviť priaznivcov ultra pomalých MOSS, ORTHODOX či hviezdnych ASCEND. Monotónny rytmus razantne diktovaný bubeníkom s výzorom pripomínajúceho nebohého Layna Stayleho, ťažké a naživo neuveriteľne hrubé riffy spolu s preefektovaným vokálom tvorili hypnotizujúcu masu, pomaly si raziacu cestu nedýchateľným vzduchom najmenšieho z funkčných priestorov Areny. Príjemným spestrením boli statické pódiové kreácie speváka Jovana priebežne usrkávajúceho z fľašky Jack Daniels. Hoci zatiaľ posledná radovka s názvom „Let The Churches Burn“ (produkoval Billy Anderson) predstavuje zásluhou gigantickej stopáže pomerne ťažko stráviteľný materiál, koncertnému prevedenie týchto košatých kompozícií nechýbala šťava a vyše hodinu trvajúce vystúpenie odsýpa prekvapivo rýchlo. Málokedy možno vidieť na pódiu kapelu tak hlboko ponorenú do svojej hudby.

Veteráni ACID KING, vedení dámou Lori S., nastupujú na pódium bez zbytočných naťahovačiek a od úvodnej „2 Wheel Nation“, zo štyri roky starého len tretieho albumu, sypú tradičný stoner doom z prvej polovice minulej dekády. Ženský náprotivok Wina z legendárnych SAINT VITUS servíruje celý čas, za výdatného prispenia ostatných dvoch spoluhráčov, jeden riff za druhým, sólo za sólom. Aj zásluhou kratšej stopáže jednotlivých skladieb pôsobí poctivý bigbít ACID KING pestrejšie a strhujúcejšie, než bolestivé dunenie švédskych SUMA. Nekompromisná hudba neberúca ohľad na aktuálne (aj žánrové) trendy, ktorej vývoj začína a končí pri „Master Of Reality“, strháva časť publika, ktoré toto trio po uplynutí vymedzeného času odmieňa dlhým prídavkom. Škoda len premrštených cien cd ACID KING, ktoré sa na smolu kapely oplatí zakúpiť skôr z iných zdrojov.

Dramaturgicky zaujímavá konfrontácia dvoch rozdielnych pohľadov na jeden žáner nemala ten večer jednoznačného víťaza. Záležalo skôr na tom, ktorú z podôb štýlu preferujete. V každom prípade išlo o zaujímavý koncertný zážitok a spokojní museli byť všetci zúčastnení.

Foto: MySpace