Milovať RADIOHEAD a túžiť ich vidieť naživo je tak trochu údel. Bez ohľadu na to, koľko ich fanúšikov je tých „pravých“ a koľkí len nasledujú nejaký nafúknutý hype, ak sa ktoríkoľvek z nich túžia vybrať na koncert oxfordskej päťky, sú vopred odsúdení na ťažkú neproporčnosť. RADIOHEAD sú veľmi populárnou kapelou a inak ako na gigantickom pódiu a v spoločnosti ďalších často desaťtisícov ľudí ich len tak ľahko neuvidíte. Pritom ich hudba v žiadnom prípade štadiónová nie je – hoci spevavých refrénov majú vcelku dostatok a bláznivé pódiové tančeky Thoma Yorkea sú už viacmenej legendárne, asi nepotrebujete príliš veľké IQ na to, aby ste vymenovali desať rozdielov medzi koncertom U2 a RADIOHEAD. Preto aj tá úžasná scéna na holešovickom výstavišti s množstvom LED tyčí a svetelnou šou bola skôr náplasť pre ľudí úplne vzadu. Kto kedy zažil Yorkea a Jonnyho Greenwooda zo vzdialenosti do 10 metrov, dá mi za pravdu, že tá najväčšia šou sa na koncerte RADIOHEAD odohráva fakticky do výšky 180 cm od podlahy pódia.

Ako prvý treba rozhodne vyvrátiť názor redaktora slovenského denníka SME o chladnosti pražského publika. Chladné publikum si osobne predstavujem úplne inak. To, že ani vygradovaný záver „2+2=5“ v Prahe nevyprovokoval žiaden circle pit podľa mňa s temperamentom nič spoločné nemá. Naopak, stáť na tom pódiu, dúfajúc v prenos energie na také množstvo ľudí a v nechladnú vrúcnosť divákov, nič by ma nepotešilo viac než doslova hrobové ticho počas „Exit Music“. Ako už konštatoval jeden z čitateľov Metalopolis v diskusnom fóre: „Nikdy by mi nenapadlo, že bude na koncete široko ďaleko počuť, ako trhám cigaretový papierik.“ Presne tak. A zimomriavkovým zážitkom je aj spievať si potichu popod nos text a počuť robiť to isté kolegov divákov do vzdialenosti niekoľkých metrov do inak absolútneho ticha. Bolo to až pietne strašidelné. Aby sme nekrivdili nápaditej svetelnej šou, hoci ťažiskové LED tyče, starajúce sa o zaujímavý 3D zážitok najmä pre ľudí, ktorí sa na scénu dívali úplne kolmo, boli celkom fajn a veľké obrazovky starostlivo snímajúce tváre (alebo iné detailne zaujímavé časti) hudobníkov poslúžili najmä tým krátkozrakým, tým najlepším bol aj tak dávno osvedčený a po Szigete spred troch rokov očakávaný svetelný doprovod hymnickej „Lucky“. Pritom stačilo málo, s úderom refrénu zapnúť každú jednu žiarovku na pódiu na plný výkon a namieriť ju do publika.

Hudobných vrcholov bolo niekoľko, najmä ak šiel na RADIOHEAD do Prahy niekto, kto neveriacky krútil hlavou nad playlistom kapely z festivalu Frequency niekoľko dní predtým. Oproti Rakúšanom sme mali smutné šťastie a užili si našľapanú „2+2=5“, spomínané chorálové „Lucky“ aj „Exit Music“, prekvapenie v podobe nástojčivo hypnotickej „A Wolf At The Door“ či staručkej britpopovej „The Bends“, smutné bolo šťastie najmä preto, že Prahe kapela nedopriala tri najnotorickejšie hity zo svojho repertoáru (ak už teda všetci vieme, že „Creep“ nezahrajú nikdy a sme hlupáci, že ich o to vôbec žiadame). Ani „Karma Police“, ani „Paranoid Android“, ba ani „Street Spirit“ pražské publikum nezažilo. Som tak trochu presvedčený, že takmer futbalovým chorálom „This is what you get when you mess with us“ by Praha, podobne ako Budapešť v roku 2006, rozmetala všetky domnienky o chladnosti. Teraz budem tak trochu za málo umelecky alternatívneho a tým pádom za tupého poslucháča, no odchádzať z Výstavišťa premýšľajúc, čo všetko zaznelo miesto týchto troch, trochu som znenávidel „Videotape“, nehovoriac o väčšine ostatných skladieb z novinky „In Rainbows“ (odznelo ich 7 z 10). A Thoma Yorkea tak trochu upodozrievam, že ak by v nej nebubnoval, „Bangers + Mash“ nikdy na koncerte nezahrajú. Off record, najmä na nosnú dvojicu z „OK Computer“ som celý koncert čakal ako mŕtvy na spasenie a keď som na úvod druhého prídavku zbadal na Yorkeovi španielku, už som si takmer myslel, že som sa dočkal (niežeby ma „How To Disappear Completely“ sklamala). Akonáhle náznak „True Love Waits“ prešiel do okamžite rozpoznateľných akordov „Everything In Its Right Place“, o ktorej som vedel, že ňou RADIOHEAD zvyknú zakončovať koncerty, z úst sa mi vyhrnuli vulgarizmy. Na správnom mieste teda všetko rozhodne nebolo.

Koncert RADIOHEAD v Prahe mal zmysel aj pre niekoho, kto ich už predtým naživo videl a tým pádom koncert nesledoval očami práve odpaňovaného a teda nadšeného fanúšika. Ani pár viet dozadu rozoberaná kauza „triptych kľanania sa trom skladbám“ by nemala byť braná až tak vážne. Povedané bez servítky, RADIOHEAD sú jedna z tých vzácnych kapiel, ktorá vás na koncerte strhne aj vtedy, keď vás už veľmi dlhý čas akákoľvek hudba doslova serie.

Playlist:
1. 15 Step
2. There There
3. Arpeggi / Weird Fishes
4. All I Need
5. Lucky
6. Nude
7. Morning Bell
8. 2+2=5
9. A Wolf At The Door
10. Videotape
11. Nice Dream
12. The Gloaming
13. Reckoner
14. Exit Music (For a Film)
15. Bangers + Mash
16. Bodysnatchers
17. Idioteque
__
18. Pyramid Song
19. These Are My Twisted Words
20. Airbag
21. The National Anthem
__
22. How To Disappear Completely
23. The Bends
24. True Love Waits / Everything In Its Right Place

Foto: ilustračné