Šesť rokov po triumfálnom návrate skupiny na scénu sa podarilo Newyorčanom vyprodukovať piatu štúdiovú radovku a priaznivci, vrátane autora tejto recenzie, do nej vkladali veľké nádeje. Tie moje, ako môžem po niekoľkonásobnom ponorení sa do „The Chair In The Doorway“ skonštatovať, boli dokonca prekonané.

LIVING COLOUR oproti minulosti mierne ustúpili zo svojich pozícií vizionárov a experimentátorov, vsadili viac na pesničkovosť a zároveň aj striedmo pritvrdili. Všetky tieto zmeny mohli mať za následok obrovskú blamáž, no žijúce farby si s vlastnou transformáciou poradili s neuveriteľnou ľahkosťou a eleganciou. Popri zachovaní si vlastnej a nenapodobiteľnej tváre sa dokázali hudobne posunúť tak, aby nikoho ani len nenapadlo obviniť skupinu z prevárania ich predchádzajúcej tvorby. Aj napriek vyššie zmieneným obmenám v tvorbe sa LIVING COLOUR nevzdali miesenia rôznych štýlov a tak na „The Chair In The Doorway“ je možné počuť kombináciu rockovo-metalovej tvrdosti, funkových melódií, soulovej hymnickosti, freejazzovej hravosti, hardcorovej nespútanosti a punkovej špinavosti, pričom nezabudli ani na spoločenskú angažovanosť, ktorá im vždy bola vlastná. Originálne rockové fusion v podaní LIVING COLOUR je natoľko vyšperkované a prepracované, že len sťažka je možné pochopiť ako môže byť zároveň aj tak dobre počúvateľné a nenudiace. Doug Wimbish (basgitara), Corey Glover (spev), Will Calhoun (bicie) a Vernon Reid (gitara) majú nielen talent tvoriť perfektné aranže a neodolateľné melódie, ale majú hlavne obrovský cit pre detaily. Všetci štyria sú zároveň aj výbornými muzikantmi, schopnými svoje inštrumentálne schopnosti nielen vystaviť na obdiv, ale hlavne využiť k prospechu celej skupiny, čo sa im (nielen) na tomto albume podarilo nadmieru.

A ak už som vyššie spomínal zmeny, tak najviac ma potešila redukcia (aj keď nie úplná) heavymetalového „jačáku“, ktorý patril k často používanému arzenálu Coreya Glovera. Vďaka tomu frontman LIVING COLOUR pôsobí oveľa civilnejšie a uvoľnenejšie ako v minulosti. Presne tak isto pôsobí aj celý „The Chair In The Doorway“, uvoľnene a pritom aj rockovo, temno, zároveň radostne a v neposlednom rade i agresívne. Nahrávka samotná vznikala na mnohých miestach, dokonca aj počas koncertných zastávok, pričom značná časť pochádza z českého štúdia Sono, kde skupina našla okrem kvality i dlho hľadaný pokoj. Nech už celé nahrávanie prebiehalo akokoľvek hekticky, výsledok v podobe skvostného zvuku naozaj stojí za akúkoľvek nepohodu. Snáď jediným negatívom albumu je obal. Silueta v kresle pred televíznym monoskopom má byť zjavne akýmsi odkazom pre poslucháčov, no tento obrázok sa k LIVING COLOUR veľmi nehodí. Nevadí, dôležitý je obsah a ten je naozaj skvostný.

Hoci som vyššie len chválil, asi sklamem niektorých čitateľov, keďže LIVING COLOUR odo mňa plný počet bodov nedostanú. Asi sa im už nikdy nepodarí nahrať nič lepšie ako legendárne albumy „Vivid“ a „Time´s Up“, no čo ma teší, je ich neochvejná snaha ísť stále vpred a neobzerať sa zbytočne do minulosti. Som rád, že LIVING COLOUR sú stále tu a v takejto výbornej forme.