Začiatky PARADISE LOST boli tým, čomu sa v pokri zvykne vravieť beginner’s luck. Ako množstvo iných kapiel sa vyznačovali akousi zvláštnou insitnosťou, ktorá fungovala v ich prospech - kreatívne a inovatívne. Spomínate si napríklad na neskoršiu „True Belief“? Holmesov polofalošný antispev v nej znie, ako keby ho naspieval do úplne iných podkladov, no spolu so zvláštne typickou melodikou je tým, čo zo skladby (a kapely) spravilo legendu. Na rozdiel od mnohých kolegov však mali PARADISE LOST smolu. Nasledujúce roky plné snahy o muzikantskú rehabilitáciu boli síce plné pamätných míľnikov, no nikdy nie dosiahnutím špičkovej pozície. Headlinermi festivalov mohli byť azda iba na Slovensku a keď tie festivaly vzápätí skrachovali, hovorí to bohužiaľ za všetko.

V roku 2009 sa PARADISE LOST naďalej motajú. Pri skladaní si púšťajú „Shades Of God“ a „Icon“, blahosklonne veriac, že keď už majú o toľko viac rozumu, pôjde to ľahko, prípadne sa spoliehajúc na to, že metal a britský mainstream sú spojené nádoby a snáď by v prvom menovanom tiež mohlo udrieť na revival deväťdesiatok. Desiatka skladieb na „Faith Divides Us – Death Unites Us“ má problém prestať znieť ako zbierka klišé, najmä ak inšpiráciou zabŕdnu do tých najhlbších a najstarších, takmer deathmetalových vôd vlastnej tvorby. PARADISE LOST nemilosrdne postihol syndróm, pre ktorý sa toľko kedysi skvelých kapiel dnes už prakticky nedá počúvať. Kapela bohatá na skúsenosti, snažiaca sa napodobniť obdobie, keď veci fungovali práve pre nedostatok skúseností, vo väčšine prípadov zosmiešňuje samú seba. Jedinou výnimkou je vcelku obstojná „Last Regret“, kde sa Holmesovci síce tiež snažia oživiť starodávnu studnicu, no aspoň nie svoju. Pozor však na „Universal Dream“, najmä ak vám ako komická napodobenina hitovky „Pity The Sadness“ prišla svojho času už „Once Solemn“.

Nový album nepochybne ocenia zotrvačníkoví fanúšikovia, možno aj zopár mladších, na ktorých majú pôvodné albumy príliš zlý zvuk, prípadne ich ani nepočuli. Jediný, kto však bude skákať od radosti, budú asi len lokálne béčkové melodic-doom metalové kapely, ktorým sa splní sen znieť ako PARADISE LOST a byť rovnako dobrý. Ako keby si Usain Bolt dolámal väzy a ochrnul a ja by som ho konečne porazil v stovke (o pár desatín sekundy). Kapela si toho za svoju kariéru stihla vyskúšať dosť. Archaický pologotický doom metal by som ako žáner rozhodne neodpisoval, no nie je každý CELTIC FROST. Miesto PARADISE LOST ho zrejme bude musieť priviesť na svetlo sveta ktosi mladší, s nezaprášenou charizmou a dušou, ktorá štyridsiatnikom nepadá len tak do lona. Od tých by sme sa snáď mohli dočkať vybočenia zo slepej uličky, akým bol kedysi „Believe In Nothing“.