Tradične príjemný viedenský večer. Na to, že išlo o nedeľu a s ohľadom na pomerne vysoké vstupné až prekvapujúco hojná účasť rakúskej a do veľkej miery aj českej a slovenskej mládeže (odhadom určite tri, možno aj štyri stovky divákov). Kvarteto DAATH, THROWDOWN, UNEARTH a CHIMAIRA bolo zaručene výrazným lákadlom.

DAATH vybehli na pódium s miernym meškaním a od prvých sekúnd pomaly ale isto lámali k náznakom pohybu či akémukoľvek výdaju energie ako vždy toporných viedenských divákov. Pätica z amerického Juhu na tomto turné predstavuje svoju čerstvú novinku „The Concealers“, ktorá by mala potvrdzovať kvality veľmi pozitívne prijatého debutového albumu „The Hinderers“ (pred dvomi rokmi ho produkoval James Murphy). Kapela okolo dynamického bradatého speváka Seana Zatorskeho predvádza naživo viac ako výživný groove metal, akým v súčasnej dobe bodujú najmä spolky typu DEVILDRIVER či FIVE FINGER DEATH PUNCH. V podaní DAATH ide o technicky precízne zvládnutú prácu, škoda, že tak veľmi dávajú najavo, že majú vo svojich radoch šikovného gitaristu Emila Werstlera. Jeho sóla vyťahoval zvukár až príliš na úkor ostatných nástrojov, čo pôsobilo riadne rušivým dojmom. Celkový pocit z kapely však bol naskutku pozitívny – zvlášť pri sledovaní Seana, ktorý zvládal revať do mikrofónu a súčasne intenzívne headbangovať. Šialený týpek!

Sean Zatorsky je možno blázon, ale z kategórie milých, príjemných, naoko neškodných. Boxer Dave Peters, líder kalifornských zabijakov THROWDOWN, to je už iná šálka kávy. Nechcel by som ho stretnúť nahnevaného v úzkej nočnej uličke. Aj na pódiu viedenského klubu Szene sa počas celého setu prechádzal ako rozzúrený lev v príliš malej klietke – najskôr dosť nepochopiteľne v hrubej jesennej bunde (v tradične zafajčenej saune), neskôr ukázal vypracovanú svalovú hmotu skúseného fightera. THROWDOWN sú príkladom kapely, kde koketovanie hárdkórovej hudby s metalom zašlo priďaleko. Kým hrajú pecky typu „Never Back Down“ alebo „Forever“, žeriem ich aj s navijakom. V momente, keď prichádza na rad novšia tvorba (čo bolo pochopiteľne väčšiu časť koncertu) z albumu „Venom & Tears“ a tiež ukážka z jeho pripravovaného novembrového nasledovníka, z nadupanej HC úderky je zrazu najlepší PANTERA REVIVAL BAND na svete. Verte mi, z pohľadu fanúšika staršej tvorby THROWDOWN to nie je žiadny kompliment.

THROWDOWN mali zvuk ako vínko. Ten sa ešte vylepšil s príchodom zlatých chlapcov z Bostonu. Čo to budem tajiť, UNEARTH ma jednoducho zmietli, odpálili, rozžeravili do biela ako v tomto roku málokto. Najneskôr od smrtiacej kombinácie skladieb „My Will Be Done“ (zo stále aktuálneho albumu „The March“) a „Zombie Autopilot“ (z prelomového diela „The Oncoming Storm“ z roku 2004) im celý klub zobal z ruky. Tento pocit dokázali s prehľadom udržiavať takmer až do samého záveru svojho vystúpenia. Keby skončili o 15 minút skôr, s otvorenými ústami by som nechápal dokonalosť ich koncertu. Hoci im chýba schopnosť v pravý čas odísť, ich inštrumentálne a šoumenské umenie je neuveriteľné. Dvojica sekerníkov Buz McGrath a Ken Susi svojimi zdvojenými gitarovými atakmi vyráža dych. Kým prvý menovaný so svojou bielou gitarou, pohybmi a gestikuláciou vyzerá ako Dave Murray zamlada (kto vie, či nebola pani McGrathová na začiatku osemdesiatych rokov na koncerte IRON MAIDEN v Bostone), druhý lieta po doskách znamenajúcich metal presne v štýle producenta už spomínaného albumu „The March“, Adama Dutkiewicza z KILLSWITCH ENGAGE. Keď si k tomu pripočítate parádneho frontmana, akým Trevor Phipps bezpochyby je, rovnako tak všetko možné len nie tichého a nenápadného basáka Slo Maggarda, viete si predstaviť, čo za trmu-vrmu sa to tam odohrávalo. Kvalitný metalcore stále žije a darí sa mu dobre – UNEARTH to ukázali v celej kráse.

Ak má CHIMAIRA večer čo večer nastupovať na pľac po takomto uragáne, celkom dobre chápem výraz tváre speváka Marka Huntera, v ktorej sa najmä v úvode určite nezračilo sebavedomie a suverenita. Vcelku očakávane zaznievajú úvodné tóny prvej skladby z novinky „The Infection“, mohutnej hymny „The Venom Inside“ – najskôr z pásu, neskôr plynule s nástupom muzikantov na pódium aj z ich nástrojov. CHIMAIRA sa bohužiaľ držali hesla „headliner musí hrať najhlasnejšie“, čo išlo v priebehu celého koncertu na úkor čitateľnosti ich nástrojov a najmä Hunterovho spevu. Odhliadnuc od faktu, že prehnaná hlasitosť naozaj nie je pre diváka príjemná, takto po zvukovej stránke naozaj zaostávali za dvojicou THROWDOWN a UNEARTH. Zdvojený atak „The Venom Inside“ a „Resurrection“ je však zárukou skvelého štartu a ani v ďalšom priebehu svojím setlistom páni z Clevelandu nesklamali. Z fantastického nového albumu stihli odohrať kúsky ako „Secrets Of The Dead“, „The Disappearing Sun“ či moju obľúbenú „Destroy And Dominate“. Emil Werstler z DAATH s prehľadom a s chuťou nahradil Matta DeVriesa, ktorý doma za oceánom so svojou partnerkou čaká na narodenie potomka. Rob Arnold ako vždy s úsmevom rozdával jeden riffový úder za druhým, charizmatický basák Jim Lamarca a človek-stroj za bicími, Andols Herrick brutálnym spôsobom diktovali rytmus. Sympaťák Chris Spicuzza (vyzerá ako Jack Shephard zo seriálu „Lost“) so svojimi chorými klávesovými linkami úspešne zápasil s hlasitosťou nástrojov svojich kolegov, pridával spev a škoda, že iba v priebehu „Resurrection“ vybehol dopredu k Markovi ako energický druhý vokalista. Záverečná „Pure Hatred“, všetkými odziapaný refrén „I Hate Everyone“, koniec a pocit absolútnej spokojnosti z vydareného koncertného večera.

Najlepší boli UNEARTH, CHIMAIRA nesklamala, THROWDOWN trochu áno a DAATH boli ideálnou otváračkou – ak by som bol vo štvrtok v Prahe, neviem si predstaviť to kino, divadlo, knihu, šport, „nabídku kvalitního sexu“ či inú ľubovoľnú činnosť, ktorá by mala prednosť pred návštevou tohto skvelého kultúrneho podujatia.