Už dávno to nie je náhoda. Tie isté mená, ktoré prepletené v myriádu personálne spriazenených kapiel pred vyše desaťročím tvorili black metal, sa dnes vrátili naspäť ku koreňom. A – presne v intenciách hesla o opakujúcej sa histórii – sa zdá, že sa opäť formuje čosi ako „scéna“.

Na rozdiel od ULVER či MANES mnohé z legiend čierneho žánru nikdy nepocítili potrebu obrátiť sa metalu (ani dočasne) chrbtom. Nejednu z nich dnes nájdete pod krídlami agilných Indie Recordings, labelu, ktorý od svojho založenia v roku 2006 úspešne snaží o spájanie hudobnej, ale i grafickej a vydavateľskej tradície a moderny, ktorú možno zhrnúť do dvoch hesiel: vinyly a myspace.

SARKE do tejto schémy zapadá dokonale. Thomasovi Bergliemu sa prejedol žold nájomného blackmetalistu, pod ktorým ako bubeník prispel k albumom KHOLD či OLD MAN’S CHILD, a presvedčil Nocturna Culta (DARKTHRONE), aby mu pod hlavičkou svojej bojovej prezývky vypomohol s doskou, ktorá neskrývane vzdáva hold dobe minulej. A nebavíme sa o rokoch deväťdesiatych, ale o dekáde ešte dávnejšej.

„Vorunah“ by kľudne mohol byť albumom DARKTHRONE – niežeby Sarke kopíroval Fenrizove hudobné postupy, skôr čerpá z tej istej inšpiračnej studnice. Debut SARKE bol rovnako ako novšie počiny Nocturno Cultovej známejšej kapely nahrávaný analógovým spôsobom à la 70’s, a je to počuť. Otváracia „Primitive Killing“ by sa na „Dark Thrones And Black Flags“ alebo „F.O.A.D.“ kompletne stratila, no postupom času Nocturno Cultov monotónne drsný vokál uvoľňuje priestor hudobnej zložke. SARKE sa vracia k „pra-doom metalu“ („Frost Junkie“), v „Old“ sa pripomenie pivný motorkársky rock’n’roll MOTÖRHEAD: „Som starý a zomieram/No peklo ešte počká/Aj tak vždy meškám“. O silnom odkaze Toma G. Warriora, ktorého CELTIC FROST sa stávaju jedným z najčastejšie citovaných prameňov dnešnej metalovej hudby na oboch stranách Atlantiku, netreba hovoriť. Kurátorstvo časti programu budúcoročnej edície kultového Roadburnu, ktoré mu bolo zverené, potvrdí. No naspäť k „Vorunah“: je to práve talent Sarkeho a jeho schopnosť vystavať chytľavú skladbu, ktorý nedopustí, aby pocit už videného (a počutého) prehlušil nadšenie z dobrej muziky.

SARKE sa (zámerne) nevyhýba žiadnym klišé – klávesy majú nastavený presne ten istý register, ktorý by ste u old-school black- či doommetalovej kapely čakali, stručné texty neprekvapia vôbec a design albumu, ktorý má mimochodom na svedomí Asgeir Mickelson (BORKNAGAR, SPIRAL ARCHITECT, IHSAHN a.i.) zaujme len tým, že dokáže metalové stereotypy pretransformovať do striedmeho a vkusného celku.

Titulná skladba všetko vyššie napísané zhustí do štyroch minút. Chytľavá zmes primitívnych riffov, chrapľavého spevu, kostolných kláves a siláckeho textu a pohanských odkazov je tak vydarená, že vôbec nevadí, že je len poctou dobám dávno minulým. Retro sa nevracia, je dávno späť. A ono to občas vôbec nevadí.