SPYLACOPA, SHRINEBUILDER, TRIORE a mnohé ďalšie. Alternatívna hudobná scéna bola v poslednej dobe svedkom zrodu hneď niekoľkých viac alebo menej zaujímavých projektov spájajúcich dohromady členov skupín, ktoré už samé o sebe nemajú veľmi čo dosiahnuť. A zatiaľ, čo prvé dva menované ani omylom neprekonali tiene svojich zakladateľov, spolupráca militantného TRIARII a šteklivého ORDO ROSARIUS EQUILIBRIO príjemne prekvapila. Neprináša totiž stagnáciu, typickú pre ich ostatnú tvorbu ani umelú exhibíciu, ktorá je častým kameňom úrazu pri tomto type nahrávok. „Three Hours“ je dielom vkusného, aj keď skôr jednostranného kompromisu. Nie však na úkor kvality.

Celé to začalo Erdmannovým (TRIARII) albumom „Pièce Héroique“ a skladbou „Roses 4 Rome“, pri ktorej hosťoval práve Tomas Pettersson (ORDO ROSARIUS EQUILIBRIO). Výsledný produkt na všetkých zapôsobil natoľko, že vdýchol dušu novému projektu. Ten prichádza o tri roky neskôr, no v mierne odlišnej forme, než na akú sú fanúšikovia hudby oboch spomínaných mužov zvyknutí. Debutová nahrávka TRIORE nie je doslovnou kombináciou, skôr spoluprácou, prispôsobením sa. Nekompromisnosť, zhudobnená totalita, apokalyptická atmosféra v štýle TRIARII, to všetko na seba prevzalo jemnú pečať ORDO ROSARIUS EQUILIBRIO, v niektorých skladbách dokonca zaniklo úplne do stratena. Fanúšikovia TRIARII však nemusia byť sklamaní, v kontexte kvality albumu to nie je veľký dôvod na kritiku. Možno práve naopak, potlačená individualita umožnila vznik niečoho relatívne nového, rovnako dobrého.

Ústredným motívom novinky TRIORE je čas. A ako to už pri koncepčných dielach býva, aj toto je postavené na výrazných textoch a pútavých, aj keď podobne vystavaných refrénoch. Aj vďaka tomu patrí veľa priestoru na „Three Hours“ práve Petterssonovi. Nehovoriac o momentoch ako keby vystrihnutých z tvorby ORE, dominantou tejto nahrávky je práve on. Miesto Rose-Marie Larsen, ktorá mu zvykne sekundovať v jeho domovskom projekte, sa Pettersson môže oprieť o Erdmannov spev. Ak však ide o Erdmannov typický vokálny efekt, ten tu používa iba raz a to v „There´s A Smell To Life That Dies“. Podobné momenty mohli byť na albume pokojne častejšie, tento konkrétny kontrast totiž pôsobí viac ako dobre.

Spôsob, akým sa na „Three Hours“ miešajú vplyvy industrialu, neofolku a sladkého apokalyptického popu v sebe nesie isté čaro a konečne aj čerstvý vzduch, ktorý už oba zúčastnené spolky nutne potrebovali. Album obsahuje dostatočné množstvo silných nápadov, zaujme na prvýkrát, ale s narastajúcimi posluchmi baví ešte viac. Pokiaľ dopadne pripravovaná spolupráca so SPIRITUAL FRONT rovnako, máme sa načo tešiť.