Duncan Jones, syn Davida Bowieho, si po základné kamene svojho komorného filmu priďaleko nešiel. „Moon“ je pokračovaním tradície sci-fi filmov, v ktorých nekonečnosť vesmíru vôkol kontrastuje so samotou a vlastným izolovaným vesmírom hlavného hrdinu. Jeho životné prostredie, scvrknuté do mesačnej základne určenej na ťažbu plynnej energetickej suroviny, tu bolo taktiež. Estetika futuristickej vesmírnej základne prekvapí máločím – akým-takým vybočením z vyšliapaných žánrových cestičiek je snáď iba celkom nápaditá estetika bordelu a špiny, ktorú je „ľudská“ hlavná postava schopná narobiť vo svojom sterilnom životnom priestore. Oveľa originálnejšia je hádam len myšlienka filmu, ktorú však netreba prezrádzať vopred. Ostatne, pri sledovaní snímky si na ňu nepočkáte zase tak dlho.

Sam Bell je jednočlenná posádka mesačnej základne Sarang kórejskej spoločnosti Lunar Industries, ktorá z mesačného povrchu ťaží nový zdroj energie planéty Zem, helium-3. O dva týždne končí jeho trojročný kontrakt a Sam sa teší na návrat na Zem, na svoju manželku a dcéru vo veku, v ktorom sa trojročné odlúčenie rovná večnosti. Tri roky samoty, ktorej chabou náplasťou je len prítomnosť robota s umelou inteligenciou GERTY (s hlasom Kevina Spaceyho) sa odrazili na jeho psychickom stave, ktorého milším odrazom je samomluva, vidiny a nočné mory tým zlovestnejším. Jedna z jeho vidín nakoniec spôsobí, že Sam pri šoférovaní mesačného modulu havaruje a zostane zakliesnený pod ťažobným strojom, zavalený mesačnou horninou.

Ďalej sa film rozvíja voľným tempom a odhaľuje sa príbeh, riešiaci ľudskú jedinečnosť a dušu. Duncan Jones nám ponúka abstraktný obraz subjektívneho a veľmi netypického zla, odohrávajúceho sa v konflikte obetavého, pracovitého jedinca s energetickou spoločnosťou, ktorej však v skutočnosti a po zamyslení ťažko niečo vyčítať – hoci skúsenosť z iných podobných filmov si to priam žiada. V konečnom dôsledku je myšlienka filmu esejou na tému, či na účel ľudskej hry na Boha naozaj stačí púha existencia dostupných prostriedkov. Čo je väčším dôkazom vyspelosti ľudskej rasy? Schopnosť odstrániť akúkoľvek prekážku, ktorá sa postaví do cesty jej pokroku? Alebo schopnosť odstrániť ju a ďalej už nevykročiť, pokiaľ sa za ňou nachádza šedá zóna, ktorú sotva obháji aj ten najrelativistickejší relativizmus? Skvelý nápad tvorcov, ktorí zamyslenému divákovi ponúkajú v tom istom čase tragický koniec aj happy end, je len sarkastickým podčiarknutím filozofickej dilemy. Teším sa, že hlavný hrdina svoj boj vyhral, alebo mi je ľúto, že ho prehral?

Nezávislý snímok „Moon“ (v čase písania recenzie, ani po troch mesiacoch od uvedenia filmu v Spojených štátoch a Veľkej Británií, stránka csfd.cz dátum českej a slovenskej premiéry neuvádza) ašpiruje na pozíciu medzi dnes už kultovými sci-fi filmami, ktoré si nekonečné vesmírne plátno požičali tiež len na vykreslenie zdanlivo bezvýznamného osudu (dvoj)jediného človeka. Ťažko tipovať, či sa mu to podarí, najmä či je jeho myšlienka natoľko úchvatná, že doženie náskok legiend žánru – nehovoriac o tvorcovi, od ktorého budúcej kariéry to tak trochu závisí tiež. Tu a teraz možno konštatovať, že Jonesov snímok filozoficky nezaostáva takmer v ničom. Súčasný divák (aj ten nezávislý) mu však môže zlomiť väz v momente, ak náhodou zistí, že za zásadnými „knižnými“ a „myšlienkovými“ kvalitami trochu zaostávajú tie filmárske.

[ CSFD ] [ IMDB ]