Lesom červov sa snažia tento rok blysnúť MARDUK. Okrem toho je vývoj kapely charakterizovaný a ovplyvnený odchodom človeka z dôležitého postu bubeníka. „Rom 5:12“ bol kritikou i fanúšikmi vnímaný veľmi pozitívne a znamenal prekvapivo kvalitatívny posun kapely do relatívne novej hudobnej oblasti. V nej Švédi zostali, úspech predchodcu zostal neprekonaný.

Niekto už v staršej recenzii napísal, že sa MARDUK pohybujú vrámci svojej tvorby po akejsi sínusovke. Osobne som nikdy nemal problém ani s často prisudzovanou komerčnosťou a obohranosťou v tvorbe kapely a kvalitatívne kolísanie v albumoch mi pripadá skôr nevýrazné. Negatívny prelom v tomto smere je až „Wormwood“. Je jasné, že po experimente bolo vsadené na istotu logického nástupcu, no kvalitatívne ideme o triedu nižšie. Nahrávke síce zostala progresívnejšia kostra riffov a v princípe aj rytmika, ale výsledné prevedenie pripomína skôr dobre odležaného zombíka. Progresívne ladené vypaľovačky, akou je aj úvodná „Nowhere, No-one, Nothing“, zanechávajú dobrý prvý dojem, avšak netrvá dlho, aby sa zjavil zásadný problém. Ten je badateľný, ak si pustíte „Rom 5:12“ a „Wormwood“ po sebe... a zmenu v bicích zaznamenáte okamžite. Tradičná sypačková rýchlosť tam síce je, avšak dynamika úderov je oproti minulosti mizerná.

Zabiják „Funeral Dawn“ je snáď výsmech všetkým pomalým skladbám, aké MARDUK nahrali, a to isté platí aj o „To Redirect Perdition“. Schválne si pustite „Bleached Bones“, alebo ktorúkoľvek staršiu vec, poznáte, že rozdiel je priepastný. Kam sa podela drvivá basgitara, likvidačné bicie s variabilným vokálom – zrejme nenávratne do pekla. Obdobnej plytkosti sa neviem zbaviť až do konca stopáže, kde ma hlavne irituje mizéria bicích. Občas vystúpi nad povrch zaujímavá basová linka, progresívnejšie ladený „break“, prípadne rockovo ľahšia postupnosť riffov, ale celok postupne zlyháva – až do konca bez toho, aby vytrhol z poslucháčskej letargie. Hľadať ďalšie záchytné body v zliatej mase sypačiek sa dá snaď len v ambientne ladených intermezzách a spomínaných rockovejších partoch, ktorých snáď najžiarivejším príkladom je „Chorus Of Cracking Necks“.

Záverečná skladba je len nepodareným monumentom slabých bicích a produkčnej neschopnosti. MARDUK vstúpili novinkovým albumom hlbšie do svojho tieňa a nahrávka sa u mňa vcelku jednoznačne stáva najslabším článkom inak vcelku pevnej kovovej reťaze diskografie. „Wormwood“ považujem za zbytočnú záležitosť, pretože všetko, čo ponúka, bolo už na minulom „Rom 5:12“, a to v oveľa lepšej podobe. Nevidím dôvod vracať sa k nemu, a ak mám chuť na výplachový blackmetal, tak si od Švédov dám niečo staršie.