Podľa jeho vlastných slov je najstarším aktívnym rockovým muzikantom na Slovensku. Ľudia Fedora Freša poznajú z viacerých skupín (FERMATA, PRÚDY, BLUE EFFECT, THE SOULMEN, T&R BAND, atď), no v poslednej dobe sa jeho meno skloňuje hlavne v súvislosti s novoobnovenou legendou slovenskej scény COLLEGIUM MUSICUM, ktorej je dlhoročným členom. Pri príležitosti onedlho výchadzajúceho live DVD COLLEGIUM MUSICUM som sa rozhodol majstra vyspovedať. Samozrejme neostalo len pri jednej kapele, prebrali sme nie len prítomnosť a neostali sme dokonca ani pri hudbe. Prajem príjemné čítanie.

Len nedávno ste dali po rokoch znova dokopy skupinu COLLEGIUM MUSICUM, na čí popud sa tak stalo?

Už roky som to mal v hlave a túto vec sme s Mariánom dosť často preberali, ale chýbal ten správny popud alebo štartovací mechanizmus, a aj organ. Jeden český manažér nás oslovil, či by sme nemohli zahrať v Lucerne na spoločnom koncerte s inými. No a už bola požiadavka, tak sme sa stretli, zohnali organ, oslovili Fera a Martina, lebo Dušan Hájek nakoniec do toho nenastúpil. Škoda, ale Martin nás posunul správnym smerom.

Čo vás presvedčilo, aby ste sa znova stali členom COLLEGIUM MUSICUM?

Nič ma nemuselo presviedčať, navyše COLLEGIUM MUSICUM nikdy neprestalo existovať, aj keď dlho nehralo. Proste tam patrím a dosť.

Koncom novembra ste nahrali v bratislavskom divadle Aréna živé CD/DVD, kedy sa naň môžeme tešiť?

Ak všetko pôjde dobre, tak možno už do konca februára. Dokonca uvažujeme, že vydáme frajersky aj verziu na LP.

Nahrávaním CD/DVD v podstate vyvrcholilo návratové turné skupiny, ako z vášho pohľadu dopadlo?

Myslím, že veľmi dobre, odohrali sme spolu vyše 20 koncertov, všade bol dobrý ohlas a aj návšteva. To turné vlastne ešte pokračuje, však už v apríli hráme v Košiciach

Ako prebiehalo nahrávanie CD/DVD a aká bola atmosféra v publiku?

Na rozdiel od bohatých kapiel, ktoré nahrávajú celé turné a potom vydajú to najpodarenejšie, sme mali k dispozícii iba dva koncerty. Mohlo sa stať, že sa to jednoducho nepodarí a že budeme sklamaní z výsledku. Našťastie sa tak nestalo. Odomleli sme si svoje, na druhý deň ešte raz a akosi vyšlo, že DVD je výsledok jediného koncertu z tých dvoch. Ale potrebný bol aj ten druhý, mali sme predsa len na výber. Keďže sme dvakrát vypredali Arénu a dosť miesta tam zabrala STV, ktorá to celé točila, tak boli ľudia trochu natlačení. Ale to je práve to dobré, tak vznikne vždy dobrá, pozitívna a súdržná atmosféra. Aj publikum bolo vynikajúce, ostatne to mohlo byť aj inde ako v Bratislave, všade sme boli s publikom veľmi spokojní.

Na DVD nájdeme aj nejaký bonusový materiál?

Áno, pripravili sme tam aj tzv. dokrútky, pohľady do zákulisia, rozhovory, zábery zo skúšok. Vyzerá to zaujímavo.

Okrem tohto živáku chystáte aj nejaké nové veci, prípadne aj nový album? Čo chystáte s COLLEGIUM MUSICUM do budúcnosti?

Záludná otázka. Sme veľmi opatrní vo vyhláseniach, či chystáme nové veci. Je to spojené s rizikom, že sa nám nepodarí prekročiť takpovediac svoj tieň. A potom tí istí, ktorí po novinkách volajú, budú hovoriť, že to už nie je ono, že to staré bolo lepšie. Asi preto, že to ľudia už dobre poznajú. Keďže však toto posledné spojenie vyzerá byť predsa len dlhodobejšie, nedá sa vylúčiť aj niečo nové. Bohvie.

A čo má nového FERMATA? Či ste teraz zaneprázdnení, keďže skoro celá FERMATA je v zostave COLLEGIUM MUSICUM?

No, trochu zaneprázdnení sme, vo FERMATE nastal trochu útlm, ale je to ticho pred búrkou, pretože kapela v tomto stabilizovanom zložení bude ďalej fungovať. Pripravujeme sa na novinky, ale aj na nový repertoár, ktorý môže a bude obsahovať staronové veci, ktoré sme napríklad na koncertoch ešte nehrali.

Poďme teraz do minulosti a začneme priamo s vami. Vyrastali ste v hudobníckej rodine, viedli vás doma k muzikantskej kariére, alebo ste k aktívnemu hraniu prišli vlastnou cestou?

Aj jedno aj druhé. Moji rodičia boli orientovaní iným smerom, teda na inú hudbu. Najprv chceli, aby som hral na husle, ale to som bez veľkej slávy vydržal iba tri roky. Po dlhej prestávke som sa z vlastnej iniciatívy dal na basu a to mi ostalo. I keď som nakoniec aj doštudoval konzervatórium, nikdy som nezapochyboval, že moje miesto je tam, kde som teraz. Naši to pochopili a dali mi pokoj.

Neboli sklamaní, že ich syn sa dal na rockerskú dráhu?

Najprv to brali ako bežné rašenie vzhľadom na moju mladosť, ale nakoniec aj oni zistili, že to má zmysel a že to nie je niečo, za čo by sa mohli oni alebo ja hanbiť.

Okrem rockovej muziky sa ale venujete aj hre na kontrabas v rôznych jazzových projektoch, nie?

Áno, nakoniec kontrabas je nástroj, ktorý som vyštudoval na konzervatóriu. Dlho som hral s Petrom Lipom v T&R BANDE, po rokoch som (zase ja) dal dohromady už neexistujúci TRADITIONAL CLUB a tak si tam hrám na kontrabas. Občas som hrával aj iný jazz, ale na ten „vážnejší“ si veľmi netrúfam.

Začínali ste v THE SOULMEN (ex-THE BEATMEN), skupine Deža Ursínyho, ktorý je dnes považovaný za legendu slovenskej hudobnej scény, ako ste sa vtedy dostali do kapely a ako ste vnímali osobnosť Deža Ursínyho? A prečo nakoniec skupina THE SOULMEN skončila?

To je obsiahla história a chystám na túto tému niečo ako knihu. Stručne. Dežo ma videl hrať v bratislavskom V-klube, asi sa mu to páčilo, prehlásil, že mám odpich a že teda budeme spolu hrať. Vtedy sme boli najlepší možní kamaráti. A Dežo bol v tých časoch úplne iný človek ako neskôr. Po nejakom čase však začal na nás pozerať nejak čudne, viem, že mu niekto nakukal, že kapela nie je dosť dobrá a že treba všetkých vyhádzať. Výsledok však bol sklamaním, vonkoncom to nebolo lepšie, skôr naopak. Aj nás volal do THE SOULMEN s Mallým späť. Vlado prijal, chvíľu tam aj zotrval, ale mne sa už nechcelo, už som bol oboma nohami v PRÚDOCH. A tým, že som odmietol, som sa stal nepriateľom číslo jedna. Toto trvalo vlastne až do jeho odchodu...

Vašou ďalšou zastávkou boli PRÚDY, ako ste sa dostali do kapely? Pokiaľ sa nemýlim, nahrali ste s nimi dva albumy, legendárny „Zvoňte, zvonky“ a „Pokoj vám“. Prečo ten druhý vlastne komunisti zakázali?

Do Prúdov ma zavolal Marián, referencia bola platnička THE SOULMEN, kde sa mu páčila basa. Oni vtedy mali sériu termínov v rozhlase a výsledok sa nakoniec dostal na „Zvoňte, zvonky“. „Pokoj vám“ bol programový album s protiruskými textami a tak sa nemožno čudovať, že ho boľševik zatrhol. Potom som ešte s Hammelom nahrával zopár albumov, vlastne aj „Zelená pošta“, a ešte čosi, čo bolo také voľné pokračovanie PRÚDOV. A ono to trvá dodnes.

A sme späť u COLLEGIUM MUSICUM, s ktorými ste nahrali viacero albumov a členom skupiny ste s prestávkami dodnes. Čo bolo príčinou takpovediac občasnej existencie skupiny?

Mimo COLLEGIUM MUSICUM som bol iba po „Live“, kedy tam hrali iní. Nahrali aj LP. Odvtedy som tam prakticky stále. Nemyslím, že by sa dalo hovoriť o prestávkach. To že kapela nehrá, ešte neznamená, že neexistuje. Aj Marián mal dôvody na prerušenie, aj choroby, aj osobné nezhody, aj vlastné projekty. V mojom prípade to bolo hranie vo FERMATE, a tam sa akosi nedalo robiť dve veci paralelne. Dnes je už iná situácia, kľudne by sa to dalo zvládnuť. Svoje robí aj naša rozmaznanosť a únava materiálu.

Album „Live“ ste nahrávali len v trojici, prečo ste vtedy pôsobili v tak oklieštenej zostave a z akého dôvodu ste ho nahrávali naživo v štúdiu?

To bolo po odchode Fera, sadli sme si a povedali, že už nebudeme experimentovať s gitaristami a skúsime to ako trio. Marián sa tešil, že je menej viazaný a aj mne to vyhovovalo, mal som viac plochy, sól a tak. Dôvod, prečo sme nahrávali „Live“ naživo bol ten istý, ako pri „Šeherezáde“ na „Konvergenciách“. Jednoducho sme si nevedeli predstaviť, ako to vlastne máme zvládnuť v štúdiu, keď to bolo hotové v live forme a nerátali sme ani s playbackmi.

S COLLEGIUM MUSICUM ste mimo iné strávili šesť týždňov v Sovietskom zväze, kde ste boli na spoločnom turné s PRÚDMI, ako si spomínate na návštevu výkladnej skrine socializmu a kde všade ste vtedy boli?

To bolo v lete a objazdili sme Ukrajinu. Nám bolo dobre, mali sme o seba postarané, aj peňazí na vtedajšie pomery v Rusku strašne veľa. Stále sme chľastali a balili baby. Tá výkladná skriňa bola dosť chudobná a v trvalej prestavbe.

Prekvapil vás ten rozpor s obrazom Sovietskeho zväzu budovaným u nás s realitou?

Vôbec nič ma neprekvapilo a ak, tak skôr ešte negatívne. Ja som nikdy nebol dieťa socializmu a tak som o Sovietskom zväze ani nemal bohvieaké ilúzie. Len sa mi potvrdilo, že to je také, ako som čakal, a ešte horšie.

Na túto tému ste už síce niečo povedali v našej ankete o novembri 1989, no zaujímalo by ma, ako si spomínate na svoj život za socializmu. Zažili ste na vlastnej koži nejakú priamu perzekúciu? Pracovali ste v rozhlase, s FERMATOU ste hrávali aj na Západe...

Priama perzekúcia a dištanc mi hrozil, keď som z Prahy doniesol Chartu 77 a nejako sa to prevalilo. Vypočúvali ma na ŠtB, naznačovali, že ma oslovia na spoluprácu a potom ma nechali na pokoji. Akurát riaditeľ Slovkoncertu, samozrejme eštebák, mi chcel dať dištanc. Pre istotu. V rozhlase som prišiel do styku s miestnou ŠtB, keď som musel nechať potvrdiť žiadosť o výjazdnú doložku. Tam som musel podpísať papier, že všetky skutočnosti, ktoré sa na Západe dozviem, všetky stretnutia alebo oslovenia a návrhy zo strany emigrantov alebo nepriateľov socializmu ihneď oznámim na príslušné miesta. A že nikomu nič neprezradím, ani muk. S FERMATOU sme nikdy na západe neboli, iba Maďarsku, v Rusku (spolu s Hammelom), v Poľsku a Bulharsku. Jediný koncert na Západe bol minulý rok v jednom klube v Drážďanoch.

V ankete ste spomínali, že vás spoločenské zmeny zastihli na zájazde so skupinou v Španielsku. Ako sa vám podarilo dostať na západ a s kým ste tam vlastne boli?

S T&R BANDOM sme boli spolu trikrát v Španielsku. Bohvie, ako sa to podarilo vybaviť, ale fungovalo to. Boli to dlhé zájazdy, dnes môžem povedať, že Španielsko celkom dobre poznám a že je to svojim spôsobom úžasná zem. Tie udalosti nastali na konci zájazdu, a aj tam v tej kapele sa ukázalo, kto to ako berie, aspoň na diaľku. Mali sme tam dvoch komunistov, ktorí za boha nechceli povedať svoj názor, ktorých sme mali poslať domov. Nakoniec to za všetkých urobil Vizár, ale keď sme prišli domov, zrazu sme videli, že odkaz trochu sfalšovali a vyzeralo to tak, že smotanu zlíže niekto iný - tiež člen kapely, ale nebudem hovoriť mená.

Nikdy vás nenapadlo emigrovať?

Napadlo, v roku 1968 to bola veľká móda. Sám by som sa ale bál a rodičia predsa už boli v rokoch. Mám v Amerike tetku, ktorá nás všetkých volala, ale nakoniec z toho nič nebolo. Postupne som začal pozerať cez prsty na väčšinu emigrantov, lebo nie všetci dosiahli to, po čom túžili a potom sa často vracali, ešte aj dnes, a dávali nám rozumy. Dnes vidím, že som váhal správne. Ten, komu sa doma nič nepodarilo sa aj tak vo svete neuplatnil, česť výnimkám.

Na druhú stranu dosť ľudí neemigrovalo preto, že by ich hnala túžba po kariére a bohatstve, ale preto, že tu z rôznych dôvodov už nemohli ostať - buď ich čakalo väzenie alebo život na okraji spoločnosti.

O tých si nemožno myslieť nič zlé, ak mali tieto dôvody, tak museli odísť. Ale chyba je, že za toto sa skryli aj stovky ďalších, ktorí sa vyhovárali, že mali tieto vážne dôvody, hoci to nebola pravda.

Vyrastali ste v Košiciach a Bratislave, môžete porovnať ako sa tieto mestá za tie roky zmenili. Podľa niektorých, hlavne starších spoluobčanov, ktorí nostalgicky spomínajú na minulý režim, sa nám komunisti postarali o rozvoj krajiny. Myslíte si, že majú pravdu a ak by tu neboli, tak dnes všetci bývame v zemliankach a pracujeme v poľnohospodárstve?

Pravda sa mi vidí niekde uprostred. Košice si za mojich najmladších rokov nepamätám, však som mal tri-štyri roky. Ono sa to menilo až v ďalších rokoch. Ale ostala mi milá spomienka a tá atmosféra, na ktorú si pamätám, tá v Košiciach stále je. Nemyslím tým nové sídliska, ale tie časti centra, kam aj teraz občas zájdem. A páči sa mi ten košický dialekt, taká zmes maďarčiny a východniarčiny, ktorá sa asi nedá napodobniť. V Bratislave som dorástol a žijem tu stále, to je iné. Iste za poriadne zmenila, asi je menej útulná, ako kedysi a prišlo sem veľa ľudí, ktorí už asi vytlačili starých Prešpurákov. Čo porobili a neporobili komunisti? Nie to s čím porovnať a tak si ani ja, ani nikto netrúfne fabulovať, ako by Bratislava (a samozrejme aj Košice) vyzerali, keby nebolo komunizmu. Teda socializmu. O tých, čo plačú nad starými časmi si myslím svoje, napriek dosť veľkému rozčarovaniu z vývoja, ktorý je teraz, sa to jednoducho nedá porovnať. Tí, čo boli vychovaní k poslušnosti a zatlačení do šedivého priemeru, aby držali hubu a robili, čo sa im povie a budú mať pokoj, tí sa dnes často nevedia zorientovať. To zlé, čo bolo z hlavy vymazali a vidia len to zlé, ktoré predtým nebolo. Stačí si však spomenúť, aký rozdiel bol medzi NDR a ostatným Nemeckom, aby bolo každému jasné, čo je lepšie. A hlavne tí plačúci vždy používajú len tie najprimitívnejšie argumenty, alebo berú do úvahy, aký rozdiel v živote vznikol pre nich. A zase sme tam. Niekedy by asi stačilo, aby nebola taká informovanosť, o čo sa boľševik vehementne staral, ako dnes. Vtedajší papaláši držali spolu a z ich treníc a bojov medzi ľud nič nepreniklo. Dnes vidíme dvoch najvyšších politikov, ako sa hádajú a tvrdia protichodné veci. To znamená, že jeden z nich musí logicky klamať. Ak si človek nevie vybrať, tak mávne rukou a nikomu neveriac nepôjde voliť, lebo všetci sú rovnakí.

Podľa môjho názoru komunisti totálne zničili každé mesto na Slovensku a najhoršie asi dopadli práve Košice, kde je pekné centrum obkolesené hnusnou betónovou džungľou.

Silné tvrdenie, otázka, čo by urobili nekomunisti, postavili by menej hnusnú betónovú džungľu, alebo čo? U nás sa mestá rozrastajú aj preto, že na dedine skapal pes, všetci sa tlačia do miest, aby mali robotu. Staršie štatistiky hovorili, že väčšina nášho obyvateľstva žije na dedinách. Dnes tomu už neuverím. Na vidieku zohnať bývanie nie je vôbec problém, domy sú za facku a nikto sa tam aj tak nehrabe. Aj Bratislava dopadla podobne. Staré, hoci neveľké centrum sa ešte zmenšilo, vyľudnilo, dosť sa pobúralo a všetci žijú v panelákoch. Myslíš, že ich máme menej? A menej hnusných?

To si nemyslím, no táto téma by bola na dlhšiu debatu, takže radšej poďme späť k hudbe. Chvíľku ste pôsobili aj v českej legende BLUE EFFECT, akou cestou ste sa k nim dostali a ako si spomínate na prípravu albumu „Svitanie“?

Pracoval som v rozhlase ako redaktor a išlo mi to na nervy. Navyše ma začali lámať, aby som vstúpil do „strany“ a sľubovali kariéru. Mohol som sa stať šéfredaktorom. No a vytrhol ma z toho Hladík, ktorý mi zavolal, aby som s ním išiel hrať. Tak som dal výpoveď a išiel. Čakal som však viac, neodhadol som tých muzikantov a asi ani oni mňa. Síce sme to rozbehli, ale stále tam boli rozpaky. Navyše sa nejako nedarilo dohodnúť sa s českými vydavateľmi na LP, tak som zbehol do Opusu a navrhol nahrávanie. Prijali to, ale muselo sa tam spievať po slovensky. Tak sme prerobili (s Jardom Hutkom, to bola sranda) český text na „Svitanie“ do slovenčiny a zistili sme, že Rosenka je aj v slovenských spevníkoch. A bola na svete slovenská platňa česko-moravsko-slovenskej kapely. 

A ako vznikla FERMATA?

Pokiaľ viem, Fero odišiel z „Collegia“, lebo tam nenachádzal dosť priestoru a správne predpokladal, že má na viac. Spojil sa s Tomášom Berkom a dali to na hromadu. Vtedy som ich ešte veľmi nesledoval a netušil som, že tam niekedy zakotvím. Ja som sa im prihlásil, keď sme začiatkom osemdesiatych rokov opäť na čas rozpustili COLLEGIUM MUSICUM a nemal som kde hrať. Vedel som, že majú na konte tri platne a že Fero je sakramentsky dobrý. No a výsledok je známy.

V tejto súvislosti ma napadá taká teoretická otázka, myslíte si, že ak by ste mali možnosť za minulého režimu ísť aj na západné trhy, mohli ste preraziť aj tam?

Ako sa dá na to odpovedať? Možno by sme prerazili, možno nie. Na to neexistuje formulka. Západné trhy, hlavne anglosaské sú a boli ponorené do seba, všetko, čo je a bolo za oponou alebo hranicami je pre nich len jedna mätež čohosi podivného, niečo, o čo sa netreba starať. Navyše celá rocková neanglická hudba je nepôvodná, stačí si pomyslieť na černochov, ako spievajú ten svoj rhythm and blues, alebo Angličanov, ako nádherne spievajú pesničky a do ničoho sa nemusia nútiť. My sa nútime, alebo štylizujeme do cudzej kultúry, to je problém. Tak sa nedá ani vniknúť na iné trhy, nie to ešte preraziť. To platí aj dnes. Veď hranice sú otvorené, možnosti sú. A naši akurát chodia občas von hrať a spievať pre emigrantov.

Prečo sa podľa vás našim dnešným skupinám nedarí presadiť sa aj za hranicami?

Presne z toho istého dôvodu, prečo sa napríklad u nás nemôže presadiť nejaký zakaukazský, alebo čo ja viem rumunský rock. Presadiť sa vo veľkom svete majú problém skoro všetky neanglické kapely, ak hovoríme o rocku. Všetko je to nakoniec regionálna záležitosť, česť výnimkám. Z opačného pohľadu sa napríklad v Európe dosť ťažko presadzujú Američania, ak nehovoríme o tých naj, naj. Ani u nás veľmi nepoznáme americký trh.

Už len posledná otázka: okrem vyššie spomínaných skupín ste spolupracovali s množstvom ďalších muzikantov a vaša hudobnícka kariéra sa dá smelo označiť za úspešnú. Predpokladám, že keď ste začínali ako muzikant, mali ste nejaké predstavy o tom, čo chcete dosiahnuť, podarilo sa vám tieto naplniť?

Nemal som vôbec jasno v ničom. Len som obdivoval Američanov a Angličanov, miloval som muziku a tak ma napadlo, že by som to mohol aj ja skúsiť. Aj ma to bavilo, aj mi to išlo, a tak som pendloval z kapely do kapely. Chcel som byť slávny, bohatý, úspešný, jednoducho všetko, čo chcú aj iní. Nikdy som nezapochyboval o tom, či to je správne a dobré, nerozmýšľal som o tom, či a kedy s tým mám prestať, toto všetko som odkladal na neurčito. Postupne som nadobudol predstavu, akú mám vlastne cenu, okrem jasne lepších som spoznal veľa ľudí, ktorí zaostávali, ktorí boli slabší alebo menej talentovaní ako ja. Z muzicírovania som mal vždy oveľa viac radosti ako trápenia a to rozhodlo, že som u toho zostal. Aj keď nebolo kde a s kým hrať, vždy som sa motal okolo muziky, ako niečoho , čo je pre mňa samozrejmé. Učil som, robil som redaktora, hudobného režiséra, vyrábal som gitary, aparatúry, teraz robím manažéra aj produkujem, proste neustále spoznávam túto oblasť ľudskej činnosti. Takéto ciele som nikdy vlastne nemal, to, čo sa mi podarilo dosiahnuť, prišlo akosi samé, a tak sa rozhodne neumáram myšlienkami o tom, či sa mi podarilo niečo naplniť. Prebrnkal som sa až do dôchodku a stále sa niečo deje. Som asi najstarší aktívny slovenský rockový muzikant. To ma teší, aspoň nemám pocit premárneného času.

Fotografie: oficiálne stránky skupín FERMATA, PRÚDY, COLLEGIUM MUSICUM a Wikipedia.