Vlna severského blackmetalu nikdy centrálnu Európu nezasiahla naplno. V čase, keď je žáner ďaleko za svojim apexom aj v jeho tradične silných krajinách, zostáva našincom len zopár výnimiek, ktoré stoja za to. Na jednu z nich ašpirujú i HEIDEN s minuloročným „Obsidian“ s jednoznačnou ambíciou patriť k tomu kvalitnejšiemu.

Paralelu tvorby a vývoj kapely by som po vypočutí proma prirovnal k ranej tvorbe BLUT AUS NORD pri prerode od svojsky poňatého „pagan blacku“ k avantgardnejšej forme. Kapela sa snaží skladby štruktúrovať do komplexnejších rámcov, vrátane bohatého vrstvenia gitár s disonantným vyznením a lokálnym podkresom samplov. Do tejto základnej formy precízne vlieva celý album. Tradičnej blackmetalovej rýchlosti i riffov sa dočkáme len miestami, podstatná časť je položená do stredného tempa s nezriedkavými sklzmi k pomalým častiam emotívnejšieho vyznenia a aj nejakým rezkejším rockovým eskapádam. Exkluzívne využitie češtiny dodáva istý punc originality. Melódie nehrajú ani zďaleka prím, skôr sa vsádza na chladnú odťažitosť a pestrosť riffov, tak typickú pre aktuálne podoby blacku. Ako celok však nie je nahrávka postavená na absolútnej kompozičnej rozsekanosti, ale cez rôzne zákutia vedie skôr k spojitému hudobnému toku. Textovo je album taktiež na vcelku solídnej úrovni, pričom relatívne moderne, i keď nie totálne originálne vyznieva aj booklet - čiernobiela kompozícia pripomenie „Prometheus“.

Všetko vcelku funguje, problémom je, že sa pri počúvaní neviem zbaviť typického pocitu niečoho absentujúceho, prítomného hlavne u našich nahrávok. Prvým ašpirantom na negatívne body bude asi vokálna zložka, ktorá mi príde oproti zvyšku pomerne plochá a neinvenčná, síce plniaca si svoju základnú úlohu, ale neprinášajúca nič nad rámec. Produkčne by sa dalo tiež postúpiť o kúsok ďalej. Tak, ako sú gitary multižánrovo prepracované (iným slovom progresívne a moderne znejúce), tak by sa na bicích (hlavne asi zvukovo) dalo zapracovať. V každom prípade album nenudí a dokazuje svoju variabilitu od „shiningovsky“ depresívnej „At A Funeral“ až po rockovo našliapnutú „Post Lux Tenebras“ s blackovo klepnutým záverom. Aj keď to znie otrepane, je tu silný potenciál a k plnému rozletu kapely snáď chýba len viac pritlačiť na experimentálnu pílu, urobiť krôčik v produkcii. Trend je jasne pozitívny.