Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
AT THE GATES sa v prvej polovici 90. rokov vypracovali z lokálnej partie kamarátov hobľujúcich v skúšobni na predmestí Göteborgu na kapelu chodiacu americké turné a vydávajúcu na známej zahraničnej značke. To by ešte nebolo nič výnimočné. Kapelu však potom stihol vangoghovský osud. Po rozpade sa stala kultovou, priznal sa im štatút vynálezcov špecifického „göteborského“ zvuku a o pár rokov neskôr ich posledný album „Slaughter Of The Soul“ ovplyvnil ďalšiu generáciu na pomedzí metalovej a hardcorovej hudby. To už je pár dobrých dôvodov na to, aby sa 11 rokov po rozpade dali na rok zase dokopy kvôli reunion turné, a aj na to, aby o dva roky neskôr vznikol vyčerpávajúci zberateľský predmet pre všetkých fanúšikov, ktorým účasť na koncerte nie celkom stačila. Trojdiskové DVD „The Flames Of The End“ má vyše 5 hodín, obsahuje koncert z roku 2008, ďalšie živé materiály vrátane tých historických, zachránených z VHS archívov a navyše dlhočizný dokument o histórií kapely. Celkom slušný sumár na kapelu, ktorá sa pri písaní deathmetalovej histórie považovala podľa vlastných slov za celkom priemernú.
Autorom dvojhodinového (!) dokumentu o kapele je sám jej gitarista a zakladajúci člen Anders Bjorler a už od začiatku vidno, že toto troj-DVD bude skôr zberateľskou záležitosťou pre tých najvernejších fanúšikov. Bjorler si s dramaturgiou príliš hlavu nerobí, skrátka podáva archívne zábery, rozhovory s členmi kapely a členmi okolitých spriaznených kapiel postupne chronologicky podľa obdobia, ktorého sa týkajú. Niektoré časti sú zaujímavé veľmi, iné, ktorým chýba odstup a pohľad zvonka, ani príliš nie. Pridanou hodnotou sú však dve veci: jednak okrem histórie AT THE GATES nahliadneme aj do histórie celého göteborského deathmetalového hnutia, a navyše je fascinujúce zistiť, že podmienky, z ktorých kapela vzišla, aby dobyla svet, boli absolútne identické s tými, ktoré vždy mali a aj majú kapely pôsobiace u nás. Skrátka rovnaká zapľuvaná, vajčákmi obložená skúšobňa, plná dostupnej aparatúry; rovnaké koncerty po švédskych obdobách kulturákov a undergroundových klubov a rovnaká hŕstka nadšencov, z ktorých nikto nie je prehnaný génius ani vizionár, no ktorým nechýba zápal a nadšenie, aby potiahli kapelu cez všetky zlé rozhodnutia a chyby na miesto, kde po úvodnom riffe skladby „Slaughter Of The Soul“ zakričia extatické „Go!“ desiatky tisíc hrdiel.
To už sme na druhom disku, ktorý prináša vystúpenie vyslúžilej kapely z roku 2008 vo Wackene. Opäť treba byť trochu zažranejším fanúšikom, aby vás vystúpenie bavilo od úplného začiatku do úplného konca. Prečo? Playlist je skutočne starostlivo historický a venuje sa všetkým albumom (vrátane EP „Gardens Of Grief“, z ktorého zaznie oldschoolová „All Life Ends“), medzi ktorými je však podstatný štýlový rozdiel. A podobne ako napríklad na poslednom DVD TYPE O NEGATIVE atmosfére trochu uberá fakt, že sme na festivale. Scéna je mierne neosobná, publikum je príliš veľké a príliš plné zvedavcov, pre ktorých účasť AT THE GATES zjavne nebola tou najpodstatnejšou motiváciou ísť na festival. Čo sa však výkonu kapely týka, je priam bezchybný. Zvukovo výborne dokončený záznam zahrala kapela s veľkým prehľadom, a keby Adrian Erlandsson nemal dlhé vlasy a vizáž prezrádzajúcu minulosť s CRADLE OF FILTH, respektíve keby Tomas Lindberg neprešiel presne opačnou premenou, nepovedali by ste, že títo chlapíci posledné roky robili vlastne čosi úplne iné.
Posledný disk je už len doplnkový, v jednoduchom menu si môžete pozrieť niekoľkoskladbové úryvky z koncertov, od najstaršieho zo švédskej Eskilstuny z roku 1991, až po tie z turné spred dvoch rokov. Opäť podľa modelu „čo máme, to dáme“. Pri niektorých záznamoch, najmä tých nižšej kvality, z dávnej minulosti a z tých najortodoxnejších miest si človek opäť nemôže nespomenúť na koncerty, akých sme aj v našich končinách zažili kvantá a ktoré vyzerali na vlas rovnako... až na kapelu na pódiu.
„The Flames Of The End“ je výhradne zberateľská záležitosť. Pre iných než veľkých fanúšikov kapely jeho kúpa prakticky nemá význam. Ak však patríte medzi tých, ktorí tvorbu AT THE GATES poznajú od A po Z a adekvátne ju aj žerú, takáto DVD kronika je absolútny „must have“.
Ďalšia z vyčerpávajúcich DVD kroník pre tých najzapálenejších fanúšikov, ktorá si s dramaturgiou veľkú hlavu nerobí. Pamiatka na jednu z najlepších metalových kapiel histórie!
1. Intro
2. Slaughter Of The Soul
3. Cold
4. Terminal Spirit Disease
[video] 5. Raped By The Light Of Christ
6. Under A Serpent Sun
7. Windows
8. World Of Lies
9. The Burning Darkness
10. The Swarm
11. Forever Blind
12. Nausea
13. The Beautiful Wound
14. Unto Others
15. All Life Ends
16. Need
17. Blinded By Fear
18. Suicide Nation
19. Kingdom Gone
20. + biografický filmový dokument "Under A Serpent Sun"
21. + archívne live klipy
22. + hudobné videoklipy
23. + zábery z backstage
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.