Nezameniteľný Trevorov spev-škrekot, svojský zvuk a spôsob hry na klávesy, charakteristický gitarový sound a nakoniec aj jedinečná technika hry na bicie - to všetko sú atribúty, na ktorých stavia osobité zoskupenie z Talianska menom SADIST, a podľa ktorých ho je možné bez problémov identifikovať. Či už patríte k priaznivcom SADIST alebo nie, musíte uznať, že táto banda si dlhodobo dokázala udržať status legendy a hľadača nových postupov. Podarilo sa im túto povesť udržať aj novým albumom?

Po predchádzajúcom, návratovom albume „Sadist“ prichádzajú Taliani s tématickým opusom, na ktorom sa venujú zime, ako i radostiam a starostiam s týmto ročným obdobím spojenými. Fascinácie snehom a mrazom sa zhostili vcelku vkusne a aj s humorom, čo kvitujem. Snáď za jediný úlet opačným smerom – k trápnosti – možno počítať hlúpučký obal albumu. Ak odhliadneme od netradičnej tématiky, ostatok albumu je naopak tradičný, miestami až príliš tradičný SADIST. Tvrdý, agresívny, melodický, no hlavne hráčsky a zvukovo vypiplaný. Samozrejme, aj so všetkými pozitívami i negatívami, ktoré takéto opakovanie sa so sebou prináša. Nech sa pozerám na „Season In Silence“ z ktoréhokoľvek pohľadu, môžem skonštatovať, že odpoveď na otázku položenú na začiatku bude jednoduchá. Nepodarilo úplne. SADIST sú stále legendou, no na hľadanie nových chodníčkov už zjavne rezignovali – čo nie je tá najlepšia správa. Áno, stále sú to výborní inštrumentalisti a hudobníci, no už nedokážu prekvapovať tak, ako v minulosti. SADIST sa spoliehajú na istý štandard, ktorý stačí nielen im, ale hlavne väčšine fanúšikov – či je tento stav k dobru veci, si nie som celkom istý.

Na záver recenzie predchádzajúceho návratového albumu „Sadist“ som napísal túto vetu: „Pri ďalšom stretnutí už nemusím byť takýto ústretový“. A dnes už môžem potvrdiť, že môj zdvihnutý prst sa zmenil na mávnutie rukou.