DEPRESY, zabalení v štýlovom pentagonickom digipaku, prichádzajú s novinkou po rovnako štýlových šiestich rokoch ticha. Kapela má vybudované stabilné meno a tak má „Morph“ možnosť bez problémov rozvíriť stojatú hladinu slovenského hudobného podsvetia v akomkoľvek smere. Štýl melodického death/blacku, ku ktorému sa postupne dopracovali, síce dnes nie je veľmi „in“, o to lepšie si bude možné pripomenúť časy keď sa mu venovalo (aj u nás) množstvo zoskupení.

Akvizícia členov dnes neaktívnych ESSENCE OF EXISTENCE sa ukázala byť prospešnou už na pozitívne prijatom „Psychomantium Phenomenon“. Tento album som mal v podvedomí stále dobre zapísaný a tak bolo možné očakávať aj od novinky podobne pozitívne vibrácie. Samozrejme v intenciách predpokladaného smerovania kapely bez neočakávaných štýlových eskapád. V tomto smere sa moje prvé triezve zhodnotenie nahrávky pohybovalo pod očakávaným horizontom hlavne vďaka nostalgickému oparu roku 2003 a pretlaku doteraz absorbovanej hudby.

Ľahký provinčný nádych sa síce nedarí mazať a prvý dotyk neodhaľuje plný potenciál prezentovanej tvorby, s plynúcim časom nie je ale problém nachádzať pozitívne momenty, ktoré preklopia pohľad na celok do úplne novej roviny. Vyhrabať v žánrovom koši, kde sa DEPRESY pohybujú, nejaké zásadné novinky zaiste nie je ľahká úloha, kapele sa ale bezproblémovo darí veci recyklovať do zaujímavo kreatívnych tvarov. Dnes nikoho neprekvapí duet black-deathového vokálu alebo symfonických kláves na podklade tvrdých riffov v kaskádach black/deathových temp, ale skomponovať to tak, aby výsledok znel svojim spôsobom originálne, pestro a bez známok nudy, chce už silnejšiu dávku schopností. Takto môžem pozitívne hodnotiť Vesperovu prácu s vokálom, kde má poslucháč pocit, že každá linka patrí na svoje miesto tak, aby umocňovala dojem z plynúcich tónov. To isté platí aj o poctivej gitarovej práci, ktorá prekypuje sólami a nenápadnými melodickými podkresmi. Výbornú symbiózu dopĺňajú už spomenuté klávesy a ďalšie virtuálne zvuky, ktoré v celku dokážu neraz prekvapiť – skoro tanečný úvod „Maws“ budiž jedným príkladom za všetky. Vydareným aspektom je aj pohyb nahrávky v čase, chvíľu sme v časoch najväčšej slávy DIMMU BORGIR, vzápätí surfujeme zas na relatívne modernej vlne ľahkého elektro-blacku. Zvukovo je to síce možno mimo optimálnej línie (hlavne v oblasti bicích), ale rozhodne v subjektívne akceptovateľných medziach.

Nahrávka disponuje zlatým pomerom medzi počtom zapamätateľných liniek a potrebnou tvrdosťou, v čom sa odráža aj istý duch slovenskej metalovej „školy“. Možno to nebude správne sústo pre poslucháčov odchovaných na trendových progresívnych post žánroch, každopádne ide o poctivý melodický black/death v znamení dobrých momentov kapiel ako SIRIUS alebo SEPTIC FLESH.