Technické problémy, neskorý príchod kapiel na miesto a silná búrka nepotešili fanúšikov, ktorí sa už asi hodinu pred plánovaným začiatkom akcie s názvom BRUTAL ASSAULT AFTERPARTY 2010 začali zhromažďovať pred klubom. Nakoniec sa brány Collossea otvorili až viac ako hodinu po osemnástej, aby v jeho útrobách našli návštevníci ochranu pred nepriazňou počasia, pričom táto „záchrana“ mala aj svoju nevýhodu vo forme riadne dusnej atmosféry. Horúčava stúpala s každou skladbou a nekončiacou melou pod pódiom už pri vystúpení MACABRE, pričom priam k neznesiteľnosti vygradovala počas show SEPULTURY - ale to už predbieham, a preto poďme znovu na začiatok. Pôvodne plánované štyri kapely sa nakoniec nekonali, ALKONOST sa pre istotu nedostavili vôbec a domácim zástupcom, ktorými mali byť Popradčania ASTAROT, sa jednoducho neušiel časový priestor.

Podľa majiteľa klubu začal organizátor akcie riešiť technický rider kapiel až deň pred akciou, a tak sa na mieste veľa improvizovalo, čo spôsobilo ďalšie omeškanie. V prípade MACABRE sa tieto problémy odrazili nielen na skrátení ich setu, ale aj na nie práve najlepšom zvuku, čo bola škoda, pretože hudobný výkon skupiny sa dal smelo označiť za perfekcionistický. „Nadšenie“ z organizačných problémov a nevydržateľnej horúčavy na pódiu MACABRE síce neskrývali, no aj napriek tomu svoj set neodflákli a v rámci možnosti si ho aj užívali. Trojica amerických „vidlákov“ siahla počas svojho setu nielen k svojim rokmi overeným peckám, akými boli úvodná „Zodiac“ a záverečná „The Vampire Of Düsseldorf“, ale predviedli aj dve nové skladby z pripravovaného albumu „Grim Scary Tales“, pričom môžem skonštatovať, že song „Bloody Benders“ na mňa zapôsobil ešte lepším dojmom ako z aktuálneho vinylového EP „Human Monsters“. A hoci priestor pod pódiom nebol až taký plný ako neskôr, počas vystúpenia SEPULTURY, fanúšikovia chicagských maniakov nenechali tento priestor prázdny a už vôbec nie bez pohybu. Popri poskakovaní a predvádzaní rôznych podivných tančekov v podaní poniektorých návštevníkov si spolu s MACABRE väčšina z nich s chuťou zanôtila notoricky známe refrény. MACABRE sa na svoju košickú show neobliekli do žiadnych svojráznych kostýmov, ako sem-tam zvyknú, no predsa len prekvapili novým lookom basgitaristu - spočiatku som mal dojem, že došlo k nečakanej zmene v zostave. K absolútnej spokojnosti chýbalo už len málo - po prvé, keby sa podarilo vylepšiť ten vyššie spomínaný zvuk, a po druhé, keby niekto dokázal natiahnuť alebo zastaviť čas, pretože MACABRE už nestihli zahrať ďalšie tri songy uvedené na playliste, medzi iným aj mnohými očakávaný hit „Mr. Albert Fish (Was Children Your Favorite Dish?)“.

Playlist: „Zodiac“, „Temple of Bones“, „Trial“ (bez záruky), „Bloody Benders“, „The Ice Man“, „Night Stalker“, „Mary Bell“, „Serial Killer“, „Burk And Hair“, „You´re Dying To Be With Me“, „Hitchhiker“, „Vampire Of Düsseldorf“

Zvuk sa počas setu Brazílcov podstatne zlepšil, hoci ani tak nespĺňal očakávania. Malé nedostatky v tomto smere však prebíjal podstatnejší nedostatok - prílišná hlasitosť produkcie a nepravidelné výpadky ľavej strany PA systému určite netešili žiadneho z návštevníkov. Ale poďme späť od techniky k hudbe. SEPULTURA začala songom „A-Lex I/Moloko Mesto“ z posledného albumu, no gro ich show pochádzalo zo staršej tvorby, pričom práve tieto „bradaté“ skladby sa logicky dočkali aj najväčších ovácií. Starinky sa dočkali od skupiny aj poriadnej zmeny - značného zrýchlenia, ktoré dáva týmto flákom novú a zaujímavú tvár. Škoda len, že takáto úprava vytlačila z týchto songov technické finesy, gitarové vyhrávky a melódie - samozrejme, že v tomto ohľade sa negatívne prejavuje aj absencia druhej gitary. Napriek tomu som si naplno užil také zárezy akými boli „Arise“, „Refuse/Resist“, „Dead Embryonic Cells“, „Troops Of Doom“, „Territory“, „Inner Self“ a ďalšie, pričom som sa nostalgicky na chvíľu vrátil v čase - do dôb obtiahnutých džínov, nášiviek a pyramídových náramkov. Celkom pekné spomienky, no nebudem s nimi radšej plytvať. Čo sa týka súčasnej tváre SEPULTURY, môžem pochváliť všetkých jej členov za výborné inštrumentálne a hudobnícke výkony a za presnosť, ktorými nenechali nikoho v pochybách, či chlapci brazílski skutočnými profesionálmi. Na druhej strane mi ale neveľmi pasovala istá miera pódiovej pasivity majstrov Kissera a Paula Jr., pričom nebyť prítomnosti a nezlomnej aktivity naozaj i hlasovo skvelého frontmana, asi by pohľad na pódium pôsobil ešte viac nudne. Podobnú nudu vo mne vyvolávali aj záseky z novšej tvorby tohto komba a hoci osobne uprednostňujem v hudbe „pozeranie sa“ na prítomnosť a do budúcnosti, v takomto prípade predsa len radšej siaham po nostalgii.  Po dvadsiatejdruhej hodine došlo podstatnému stíšeniu produkcie, či už išlo o technické problémy alebo o zámer v súvislosti s policajnou hodinou netuším, v každom prípade vďaka za tú úľavu. Úplný koniec show patril hymne „Roots Bloody Roots“z albumu „Roots“, ktorý osobne veľmi nemusím, no ak má nejaká skladba charakterizovať túto bandu, tak je to práve táto a fanúšikov pod pódiom tento výber nadmieru potešil - súdiac podľa nekonečných ovácií.

Playlist: „A-Lex IV (Intro)“, „A-LexI/Moloko Mesto“, „Arise“, „Refuse/Resist“, „Dead Embryonic Cells“, Filthy Rot,„What I Do! 2009“, „Convicted In Life“, „Attitude“, „Spit“, „The Treatment“,„Troops Of Doom“, „Septic Schizo/Escape To The Void“, „Slave New World“,„Territory“, „Inner Self“
Encore: „Ratamahatta“, „Conform“, „Roots Bloody Roots“

Aj napriek vyššie popísaným ťažkostiam nakoniec dopadla akcia, minimálne pre moju osobu, nadmieru dobre a žiadne nepríjemné prekvapenia sa nekonali. Jediným nečakaným prekvapením, doslova raritou koncertu SEPULTURY, boli len niektorí sklamaní účastníci, ktorí sa čudovali, že nevidia bratov Cavalerovcov. Na tomto prípade je aspoň pekne vidno, ako „veľké meno“ dokáže vytiahnuť z ulít bývalých fanúšikov, zabudnutých v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.

Fotografie:
MACABRE - Koscj
SEPULTURA - Laci Schurger