OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Predtým, než traja liverpoolski bratia a ich spoločnosť s veľkým oneskorením dorazili do Bratislavy, strávili podľa slov Vinnieho Cavanagha dva dni v pokazenom tourbuse medzi pochybnými ľuďmi a besnými túlavými psami (v Bulharsku). Avizovaní THE OCEAN, na poslednú chvíľu a azda aj zbytočne vtesnaní do súpisky koncertu, pre zmenu pichli pneumatiku v Maďarsku a dorazili v čase, keď sa koncertu mohli zúčastniť už iba ako diváci. Nechcem byť neskromný, no možno to tak bolo aj dobre. Ak príde toľko ľudí zjavne na hlavnú kapelu, ktorá hrá dvojhodinový set, je naozaj zbytočné pchať im pod nos ďalších umelcov odlišného žanru, ktorí navyše na Slovensku hrajú pomaly častejšie než ktorákoľvek domáca skupina. Apropo, toľko ľudí. V pondelok večer som nebol jediný, kto utrúsil poznámku o mieste konania koncertu. ANATHEMA by totiž zjavne slušne zaplnila aj vedľajší MMC, v ktorom deň predtým skúšali ozvenu podlahy zákulisné divy z GORGOROTH. Po strop natrieskaný Randal prekročil únosnú hranicu „skvelej klubovej atmosféry“, a až keď sa po hodine koncertu trochu preriedil, bolo jeho zaplnenie na hornej hranici únosnosti. Vyčítať organizátorom, že pustili dnu každého, kto prišiel, ale asi nemá príliš zmysel. Bratislava sa tak stala skôr miestom úvah o anathemovských paradoxoch. Keď tu hrali uprostred 90. rokov, prišla na nich totiž do gigantického PKO len hŕstka ľudí. Každopádne, po sčítaní výhod a nevýhod je pointou všetkých týchto úvah pravdepodobne skôr to, že žijeme „nové dobré časy“ (len ten dobytčák nabudúce fakt prosím radšej nie).
Zvesti o tom, že ANATHEMA na aktuálnom turné hráva 26 skladieb a začína komplet novým albumom, sa potvrdili iba sčasti. Hoci po prerušujúcej dvojici „Closer“ a „Natural Disaster“ kapela pokračovala opäť skladbou „Angels Walk Among Us“, niť novinky „We’re Here Because We’re Here“ sa v tomto mieste definitívne pretrhla. Zvuk bol zo začiatku príšerný, no pozitívnym zistením bolo, že na nové skladby reagujú ľudia snáď ešte pozitívnejšie než na niektoré staršie (čo možno vysvetľuje ten paradox). Neskorý príchod kapely na miesto konania mal za následok úvodné stresy a korekcie sálového i pódiového zvuku, no našťastie bolo pri tak bohatom setliste dostatok času, aby sa všetko utriaslo, aby sa kapela uvoľnila (k čomu Vincent používal aj pivo značky Braník), takže čoskoro už bolo všetko tak, ako malo byť a prišlo aj na komediálne vstupy, pri ktorých ľudia výnimočne rozumeli aj „scouser“ prízvuku a dobre sa bavili. Zažehnané boli našťastie aj obavy z kolísavých pódiových výkonov. Hoci je Vinnie naďalej spevákom najmä charakteristického hlasu než veľkých kvalít a miestami naozaj veľmi, veľmi veľa tlačil na pílu, žiadne obočie dvíhajúce momenty sa nekonali a jeho brat Danny ho zatienil iba v neuveriteľne silnej „Are You There?“, ktorú zahral sólo so španielkou a v ktorej zatienil mimochodom aj jediného predskakujúceho, narýchlo odohratého folkového Pettera Carlsona. Vrcholom koncertu bola podľa očakávania svižná dvojica z albumu „Alternative 4“, umiestnená presne do stredu respektíve na úplný záver koncertu. Z piesní, ktoré kapela nezahrala, mrzela najmä „Temporary Peace“ či „Angelica“. Pri tak obrovskej dochádzke mohli Liverpoolčania publikum odmeniť aj coververziou „Comfortably Numb“, ktorú si štyri dni predtým publikum v Budapešti na rozdiel od nás zaslúžilo. Najväčším prekvapením večera však bola „Sleepless“ z debutového, 17 rokov (!) starého albumu „Serenades“, ktorú mimochodom súčasný klávesák ANATHEMY Les Smith nahral v roku 1999 ako cover verziu počas svojho účinkovania v CRADLE OF FILTH. Ten svet je ale malý.
Pre časové stresy a oneskorený začiatok ANATHEMA nakoniec odohrala iba (!) dvojhodinový set s dvadsaťdva skladbami. Čo do kvantity teda očakávania splnila a okrem slovenského publika určite uspokojila aj verných cestujúcich fanúšikov z Poľska, Maďarska či Rakúska. Kvalitatívne malo vystúpenie najmä objektívne vady a bolo iba o kúsoček slabšie než skvelý koncert v Brne spred šiestich rokov. Melancholici od brehu rieky Mersey dokázali zdvojiť tohtoročné albumové prekvapenie a opäť dokázali, že aj keď nie sú najlepšia kapela na svete, odpisovať ich stále ešte nemožno. Ak váhate, či ich ísť večer pozrieť v Prahe, tak už váhať prestaňte.
Setlist:
1. Thin Air
2. Summernight Horizon
3. Dreaming Light
4. Everything
5. Closer
6. A Natural Disaster
7. Angels Walk Among Us
8. Deep
9. Pitiless
10. Forgotten Hopes
11. Destiny Is Dead
12. Empty
13. Lost Control
14. A Simple Mistake
15. Universal
16. Judgement
17. Flying
18. Are You There?
19. Parisienne Moonlight
20. Sleepless
21. One Last Goodbye
22. Fragile Dreams
Foto: Thorn
The Optimist (2017)
Distant Satellites (2014)
Weather Systems (2012)
Falling Deeper (orchestrální album) (2011)
We're Here Because We're Here (2010)
Hindsight (kompilace) (2008)
A Moment In Time (DVD) (2006)
Were You There? (DVD) (2004)
A Natural Disaster (2003)
A Vision Of A Dying Embrace (DVD) (2002)
Resonance 2 (kompilace) (2002)
A Fine Day To Exit (2001)
Resonance (kompilace) (2001)
Judgement (1999)
Alternative 4 (1998)
Eternity (1996)
The Silent Enigma (1995)
Pentecost III (EP) (1995)
Serenades (1993)
Crestfallen (EP) (1992)
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.