Písať o nahrávkach z roku 2004 ako o dávnej histórii je možno zvláštne – nie však v prípade JESU, projektu, ktorý tých sedem rokov dokázal vyplniť pätnástimi nahrávkami. Späť na začiatok: eponymnému dlhohrajúcemu debutu predchádzalo štyridsaťminútové EP „Heart Ache“, až do minulého roku prakticky nedostupné.

Jeho vinylové znovuvydanie na Broadrickovej vlastnej značke už o dva roky a trochu nelogicky nasleduje komplet dvoch ani nie spolovice naplnených CD, tentokrát pod záštitou Hydra Head. V dvojici skladieb tvoriacich „Heart Ache“ počuť JESU pracovať ešte s rozsiahlymi plochami, naplnenými valivými vlnami sludgeového gitarového bahna, neodmysliteľnou odťažitou elektronikou a len sporadickým spevom.

Ozveny GODFLESH – ktorých doterajšiu štúdiovú kariéru skladba s názvom „Jesu“ uzavrela – na osobnými problémami poznamenanom „Heart Ache“ priznáva aj sám Justin K Broadrick. Práve nasledujúci odklon smerom k melodickosti, započatý na EP „Silver“, spôsobil, že štvorica už podstatne kratších kusov zo súdobého EP „Dethroned“ skončila v šuflíku: k ich pôvodnej podobe pribudol v roku 2010 len spev.

Titulná pieseň „Dethroned“ je v kontexte dnešnej tvorby JESU prekvapivo dynamickou náložou, nezapierajúcou autorove industriálne korene. No a takmer hardcorový úvod „Annul“ znie po rokoch tápania a vydávania nedokončene pôsobiacich skíc osviežujúco a zmysluplne.

Dôvodov, pre ktoré Broadrick oprášil vlastnú minulosť môže byť viac, no návrat k surovšej a zároveň syntetickejšej one-man podobe JESU (na adekvátnej stopáži zaznamenaný na „Infinity“), reunion GODFLESH a účasť na projektoch typu GREYMACHINE naznačujú, že sa autorovi skrátka zachcelo pritvrdiť. Konieckoncov, nasladlá melodická poloha JESU dosiahla vrchol hneď prvými dvoma pokusmi „Silver“ a „Conqueror“ a celoživotná náklonnosť k špinavej, drsnej a temnej hudbe sa v birminghamskej pôrodnici dostáva automaticky spolu s rodným listom.

Nedávnych JESU počuť najvýraznejšie v „Aureated Skin“, kde neskreslený spev preberá opraty a hrany inštrumentácie sú výrazne obrúsené. Napriek pestrosti celej kolekcie skutočne silné skladby chýbajú, i keď priškrtený radioheadovský vokál v poslednej stope, ubíjaný monotónnou gitarou a toporným, zvonivým rozloženým akordom je pôsobivý: nahrávku uzatvára najsilnejším momentom.

Jej názov – „I Can Only Disappoint You“ – akoby predznamenával, že po takmer unisono nadšene prijatej prvotine bude predpoveď priazne fanúšikov nastavená na konštantné polooblačno.