Nekončiaci experimentátorský apetít Lasse Marhauga prispel v roku 2010 k vzniku dvanástich(!) albumov pod hlavičkou JAZKAMER. Jeden z nich si zasluhuje špeciálnu pozornosť: „Metal Music Machine 2“ je vybočením z radu už len pre svoju all star podstatu.

Ivar Bjørnson z ENSLAVED patrí k najkreatívnejším hudobníkom súčasnej nórskej blackmetalovej scény. Okrem temer unisono pozitívne prijímaných nahráviek domovskej kapely sa v ostatnej päťročnici podpísal pod vydarený projekt TRINACRIA a práve prvú metalovú mašinu – ani v roku 2006 nepríliš často videnú zúrivú zmes blackmetalu (s podpisom Ivara Bjørnsona a Ivera Sandøya z thrashových MANNGARD) a noisu v produkcii Lasse Marhauga a Johna Hegreho.

Po grafickej stránke akoby dvojka svojmu predchodcovi z oka vypadla, s hudobnými paralelami však treba počkať. Pod kresbou od Savage Pencila, ktorý už v roku 1985 kreslil obaly singlov SONIC YOUTH a o dvadsať rokov neskôr pre label Southern Lord, sa totiž tentokrát skrýva pocta Ronniemu Jamesovi Diovi. Z úcty pred zosnulou legendou metalovej hudby je celá nahrávka bez spevu; a zrejme z toho istého dôvodu sú tri z piatich skladieb priamočiarymi hobľovačkami s minimom kudrliniek.

Lakonicky nazvaná „The Metal“ je – hneď na jeho úvod – vrcholom albumu. Akustický úvod odštartuje divokú jazdu na jednej metalovej vlne, ktorej spev vôbec nechýba. Akonáhle vás zachytí, len ťažko budete ovládať nutkanie hroziť a len tak si revať a ručať. Štrikovanie sólo gitary nad rovnými bicími má drajv: Ivar Bjørnson dokáže podklady pre metalový hit vyseknúť bez premýšľania.

Zostávajúce dva metalové kusy však krívajú: „Bestial Desolation“ chýba tá iskra, ktorá zdobí „The Metal“ a oveľa viac pripomína náčrt, ku ktorému by sa hodil buď spev, alebo zopár hodín premýšľania. Ústredný riff sa hodí na headbanging, no plynie odnikadiaľ nikam a opakované posluchy jeho silu skôr obrusujú, než naopak.

Záverečná, motorkárska „Electra Glide In Black“ je hardrockovým budíčkom po dvojici rozsiahlych, s ambientom a plazivým drone-doom metalom koketujúcich kompozícií a pripomienkou ústredného motívu dosky. „No Lamb For The Lazy Wolf“ aj „The Crimson Worm“ pôsobia až nepatrične a prinášajú oddych, ktorý poslucháč ani veľmi nepotrebuje – miesto fanúšikov Dia snáď oslovia priaznivcov EARTH či SUNN O))). Na druhej strane sú spojivom s prvou „Metal Music Machine“, kde podobné tracky fungovali ako funkčná brzda po zbesilom hlukovo-blackmetalovom lo-fi nášupe.

Kým úspech pôvodného „Metal Music Machine“, vedúci dokonca k vytvoreniu živej kapely a pár koncertom, dával zmysel aj preto, že album prišiel v dobe, ktorá na svetlo vytiahla nejeden undergroundový blackmetalový projekt a oživila žáner, dlhodobo prežívajúci mimo záujmu vo svojom vlastnom svete, jeho nasledovník pravdepodobne ostane len jedným zo spomínaného tucta CD JAZKAMER.

Možno aj preto, že vklad samotného Marhauga je minimálny (v zozname účinkujúcich je vedený len ako „prispievateľ“), možno preto, že pietny leitmotív znemožnil Jørgenovi Træenovi (produkoval o.i. JAGA JAZZIST) posunúť zvuk do extrémov, ktoré boli synonymom pre jednotku či preto, že Ivar Bjørnson pred JAZKAMER pochopiteľne uprednostnil temer súbežne vydaný „Axioma Ethica Odini“ z kováčskej dielne ENSLAVED. Ktovie.