Po dlhých štyroch rokoch sa WEEDEATER opäť hlásia s novým albumom. Hneď na úvod musím poznamenať, že na „Jason... The Dragon“ (ktorého názov je opäť podarená slovná hračka) zostáva všetko po starom.

Čakať od tejto bandy nejaké výrazné štýlové odbočky nie je veľmi na mieste. WEEDEATER sú aj naďalej uzamknutí v okovách stoner/doom metalu, ale akoby im pomaly dochádzala para. Neviem, či si Dixie šetrí energiu a nápady pre znovu oživených BUZZOV*EN, ale na novinke znejú Trávožrúti ako svoj vlastný derivát z obdobia „God Luck And Good Speed“. Už to nie je ten ražným alkoholom poháňaný stroj.

WEEDEATER sú so všetkým spokojní, slastne si hnijú v marihuanovom opare a všetko navôkol im je ukradnuté. Obnosené riffy, vetchý rytmus a unavený vokál... To všetko zabalené v produkcii od Stevea Albiniho, ktorý je síce v tom, čo robí, jeden z najnadanejších, avšak prebudiť k životu znudených húličov sa mu nepodarilo. Zvuk na „Jason...The Dragon“ je slabučký a akoby „bez šťavy“.

Miesto poriadne zašpinených sludge gitár na to idú WEEDEATER tentokrát z opačného konca a snažia sa skladať pesničky, nie ničiť poslucháča za každú cenu tonami bahna. Sčasti sa im to aj darí, skladby sú chytľavé, ale ich trvácnosť je veľmi prchavá. Najlepšie momenty albumu prichádzajú s rezkým kúskom „Mancoon“, titulnou „Jason... The Dragon“ alebo výbornou „Homecoming“.

WEEDEATER to paradoxne veľmi pristane aj v skladbách, ktoré so stoner metalom nemajú navonok nič spoločné: v zadumanom country blues „Palms And Opium“ alebo v primitívnej „vybrnkávačke“ na bendžo „Whiskey Creek“. Ale podobné „experimenty“ už páni predviedli aj na predchádzajúcom albume.

„Jason... The Dragon“ je jednoducho ďalší obyčajný album v diskografii WEEDEATER. Ctí si tradíciu, ale nič nové neprináša.