Spevák newyorskej legendy SICK OF IT ALL Lou Koller si s nami sadol po koncerte aj napriek tomu, že bol dosť prechladnutý a unavený. Nakoniec nám síce kvôli chorobe nezodpovedal všetky naše otázky, no aj napriek tomu sme presvedčení, že sa nám podarilo pripraviť zaujímavý pokec.

Pred rokom ste vydali album „Based On A True Story“, ktorý ste vlastne teraz prišli predstaviť. Aké posolstvo nám jeho prostredníctvom prinášate?

Nájdu sa na ňom aj nejaké politické skladby ako napríklad „Goodcop“, ale „Based On A True Story“ je o nás, o tom ako sme vyrastali, o všetkom dobrom aj zlom, čo nás v živote postretlo. V skutočnosti ani tak nešlo o nejaké posolstvo alebo odkaz, chceli sme povedať náš pravdivý príbeh.

Takže nejde o žiadne alegórie, len o tvrdú realitu?

Nie, žiadna fikcia. Všetko, o čom spievam, sme skutočne prežívali. Napríklad „Death Or Jail“ je o mojom najlepšom kamarátovi zo strednej školy. Stal sa z neho drogový díler. Je to taký čudný pocit. Vyrastáte vedľa seba, ste susedia, dobrí kamaráti, ale ja som sa rozhodol pre muziku, hrať a zabávať sa. On sa dobrovoľne stal kriminálnikom, žije s vedomím, že kedykoľvek môže niekoho zabiť, alebo zabijú jeho. Je to o postoji takýchto ľudí, ktorí zvysoka serú na život, či už svoj alebo hocikoho iného. Ďalšia „A Month Of Sundays“ je zase o pomeroch a živote v okrajových štvrtiach.

Ako si hovoril, venuješ sa v textoch aj politike, skús trochu skomentovať súčasne svetové dianie. Napríklad práve prebiehajúcu revolúciu v arabskom svete.

Neviem o tom veľa, ale v podstate to vnímam tak, že ľudia v arabskom svete chceli lepšie a hlavne slobodnejšie žiť a tak sa začali búriť, pričom začali revolúciu, ktorá valcuje celý arabský svet. Aj v Líbyi sa to takto nejako začalo, ale zvrtlo sa to iným smerom. Teraz sú už v Líbyi Američania a OSN a už vlastne ani nevieš povedať, kto je vlastne dobrý a kto zlý. Áno, Kaddáfí je taký istý šialenec, ako bol Saddám Husajn, ale známi, ktorí žijú v Iraku, tvrdia, že sú na tom ešte horšie, ako keď bol pri moci on. Majú tam Američanov a OSN, ale nemajú v niektorých mestách elektrinu. Takže to, čo sa deje v Líbyi, je dosť diskutabilné. Prvé, čo však ale musia urobiť, je oddeliť náboženstvo od politiky. Aj o USA vravia, že je tu náboženstvo oddelené od politiky, ale nie je to tak. Náboženské a hlavne kresťanské skupiny sú buď priamo zainteresované vo vláde a v politike, alebo ju nepriamo kontrolujú.

Nemyslíš si, že je to podobné aj v celom kresťanskom svete?

Súhlasím. Keď si ale zoberieš Korán a Bibliu, sú tam odseky, ktoré sú takmer identické. Napríklad je tam odsek o tom, aby sme sa nedotýkali inej kože - podľa toho by celá liga amerického futbalu bola vykopnutá z tejto planéty. Alebo v Biblii aj v Koráne je odsek, kde sa píše, že ženy by mali stále nosiť nejakú šatku na zakrytie hlavy. Prečo sa stále vyberajú len odseky, ktoré slúžia jednej alebo druhej strane a necitujú sa celé časti?

Dobre, toto asi nevyriešime, preto sa vráťme k SICK OF IT ALL. Fungujete od roku 1986, ako by si v krátkosti charakterizoval vašu dvadsaťpäťročnú existenciu?

To je na dlho, ale dobre, skúsim. V čase keď sme začínali, NYHC bola malá scéna, niečo ako rodinný podnik. Asi sme začínali v správnom čase, keď nad tým tak uvažujem. V tej dobe tu už boli dosť známe kapely ako AGNOSTIC FRONT, MURPHY´S LAW, CRO-MAGS. Potom sme prišli my ako ďalšia generácia: SICK OF IT ALL, KILLING TIME, GORILLA BISCUITS, REST IN PIECES. Agnostici začali veľa cestovať a hrávať po svete, potom sme ich nasledovali. Takto nejako sa to rozbiehalo až do začiatku 90-tych rokov, tuším to boli roky 1992-93, kedy gangy zachvátili New Yoyk City. Takmer každý bol v nejakom gangu a násilie sa len stupňovalo. My sme nikdy neboli a ani nechceme byť súčasťou nejakého gangu a v roku 1992 sme vydali album „Just Look Around“, ktorý sa venuje hlavne problému s násilím. Vyzeralo to, akoby sa rozvoj SOIA trochu spomalil kvôli tej veci s gangami, ale napokon násilie našťastie ustúpilo a znova sme sa rozbehli. Začalo sa to nabaľovať ako snehová guľa, cestovanie, koncerty, nahrávanie - niekedy sa mi zdá, že sme robili len správne rozhodnutia.

Povedz nám, prečo násilie medzi gangami tak ovplyvnilo hudbu a prečo sa to rozrástlo až do takýchto rozmerov?

Možno bude veľa ľudí namietať, ale podľa mňa, a viacerí sme sa na tom zhodli, že veľa mladých, ktorí hrali alebo počúvali gangsta-rap, zaujali také veci z HC scény ako tetovania, oholené hlavy atď. Každý z nich chcel zrazu vyzerať tvrdo, vážne, odstrašujúco. Okrem toho tu bola agresívna HC hudba a HC štýl „tancovania“, ktorý vyzerá agresívne a násilne. Tak si zrejme mysleli: „Tu môžem byť tvrdý a agresívny“. No keď všetci títo začali chodiť na koncerty a pomaly prenikať do HC scény, začali sa bitky na koncertoch, vraždy na uliciach a na koncertoch - proste tam, kde sme ich dovtedy nevideli. Dlhé roky sa napríklad nemohlo hrať v klube CBGB´s práve pre násilie, bitky a vraždy. Dosť to zruinovalo NYHC scénu.

Ako dnes funguje NYHC scéna? Čo všetko sa zmenilo?

Zmenilo sa toho veľmi veľa. Z „rodinného podniku“ sa scéna postupne pretransformovala do takého štádia, že existujú presne pravidlá, ako má taká HC kapela znieť, vyzerať, aké oblečenie nosiť - je to nenormálne. Áno, aj my sme nosili maskáčové kraťasy, tetovali sme sa, niektorí sme si holili hlavu, ale nikdy to nebolo preto, aby sme vyzerali HC. Novým kapelám znieme ako punková kapela. Ich vzormi boli PANTERA, METALLICA, ale neuvedomujú si, že bandy ako my, AGNOSTIC FRONT, CRO-MAGS a iné boli vlastne inšpiráciou pre PANTERU a METALLICU. Moderné HC kapely znejú skôr ako metal a pre nich sme my zasa punk. Dokonca aj niektoré časopisy nás stále uvádzajú ako „metalic hardcore“. Tak tu to máš, dvadsaťpäť rokov a sú z nás pankáči... Veľa nových vecí akoby nemalo dušu. Ako príklad uvediem album „The Age Of Quarrel“ od CRO-MAGS. Produkcia a zvuk nie sú najlepšie - samozrejme, mohli by sme o tom polemizovať -, ale pustíš si to a hneď vieš, že ide bezpochyby o CRO-MAGS. Zober si hocaké CD od nejakej z nových HC kapiel, znie to tisíckrát lepšie a tvrdšie, no nemáš šancu ten album rozoznať v záplave úplne podobných veci. Tieto kapely nemajú dušu a srdce, znejú mechanicky ako stroj, akoby nehrali od srdca ale z nejakej notovej osnovy s tisíckami nôt. To je nová generácia, asi sme už príliš starí.

Takže tebe tá súčasná hardcorová módna vlna nerobí radosť?

Súčastný trend je všetko označkovať a roztriediť. V minulosti, v čase našich začiatkov, bolo úplne jedno, či si hardcorák, punker, nový EXPLOITED alebo metalista. Medzi punkermi mám veľa priateľov, napr. Mark z THE UNSEEN - je smiešne a zároveň aj zarážajúce, čo mi povedal: „Radi by sme s vami hrali, ale naši fanúšikovia by to neprežili“. Nebolo by to kvôli našej hudbe, veď pre niekoho sme punk, ale preto, lebo nenosíme kožené bundy s odznakmi a iným haraburdím. Vravím si, o tomto je punk? O bundách a iných sprostostiach? Jebať taký punk. Punk je úplne o niečom inom. Patrí k tomu aj oblečenie, ale punk je hlavne v hlave a nie na bunde. Máme sa správať rovnako? Nebudeme s vami hrať, lebo nie ste dosť hardcore? Srať na to, ako kto vyzerá. Hudba nás teší, a to je podstatné. Nie tie sračky okolo toho. Ale asi to platí len v Amerike. Hrali sme na Novom Zélande a bolo fajn vidieť, ako sa všetci ľudia bavia. Hral metal - všetci sa bláznili. Hral punk - znova tí istí skákali. Hrali sme my a znova nás prišli podporiť rovnakí ľudia. Aj tu u vás ste sa bavili metalisti, hardcoráci, punkeri dokopy a bolo to super, ďakujeme za podporu.

V New Yorku to bolo niekedy tiež takto. Tiež som mal niekedy dávno dlhé vlasy. Na koncerty chodili všetci, metal, punk, skinheadi, ska, gothgirls - tie sa mi páčili (smiech). Neskôr sa to postupne menilo a teraz chce každý vyzerať štýlovo, ale podľa presných pravidiel. Bandy ako my, AGNOSTIC FRONT a MADBALL sa snažíia presadzovať hodnoty, z ktorých sme vzišli, a preto nám nerobí žiaden problém hrať na koncertoch s hocikým. Chceme ukázať aj iným, o čom je hard core, aká dobra hudba to je a akú z toho máme radosť, že ju hráme...

Myslíš si, že SICK OF IT ALL tu bude aj o ďalších 25 rokov? Stanete sa hardcorovými ROLLING STONES?

To si nemyslím (smiech). Nechcem špekulovať, no odhadujem to asi tak na ďalších päť rokov, keď budeme mať šťastie. Nechceme skončiť ako ROLLING STONES, ktorí sú už starí a škaredí (smiech). Som šťastný, že ešte stále mám vlasy (smiech). Budeme hrať, pokiaľ bude sranda, pokiaľ budeme vládať, pokiaľ na naše koncerty budú chodiť ľudia a pokiaľ nás to bude baviť ako napríklad dnes večer. Napriek tomu, že som veľmi chorý, odpálili sme šou, ľudia sa bavili a bavili sme sa aj my.

Ďakujem za rozhovor. Nakoniec nám povedz, akú hudbu teraz zvykneš počúvať a nechaj nejaký odkaz naším čitateľom.

Počúvam skoro všetko, JUDAS PRIEST, IRON MAIDEN, MOTÖRHEAD, SOCIAL DISTORTION a samozrejme počúvam tony HC a punk kapiel. Nemám rád country, lebo veľa z tých kapiel hrá posratý pop a vravia si country, ale rád počúvam kvalitný rock.

Počúvajte všetku hudbu, ktorá vás baví, a majte z nej radosť.

Spoluautorstvo rozhovoru a preklad: Jozef Balogh
Fotografie: Ladislav Schurger a Ladislav Šimko (3. 04. 2011 - Košice, Collosseum)