Ian Curtis patrí k tým významným samovrahom, ktorých smrť stála na začiatku, nie na konci čohosi, hoci film Control (2007) Antona Corbijna spolieha najmä na vzdelaného diváka, ktorého o tom „po tom“ informovať netreba. Mŕtvi umelci s preukázateľným dopadom na dejiny hudby si pýtajú pátos a takmer bez výnimky ho vždy aj dostanú. Isté je však, že samovražda Iana Curtisa bola len sotva stanoviskom. Kontrastne s legendou, ktorú pomohla vytvoriť, bola na rozdiel od iných slávnych samovrážd takmer intímnym aktom. Iana Curtisa zabil najmä jeho zdravotný stav a „neporiadok“ v živote:

Čakal som na sprievodcu, ktorý príde a vezme ma za ruku,
budem po týchto vnemoch cítiť potešenie ako normálny človek?
(...)
Svetlá blýskajú, autá búrajú, je to čoraz častejšie,
mám dušu, no cit je preč, nejako som ho vypustil.
(„Disorder“)

JOY DIVISION vznikli pod názvom WARSAW v roku 1976 na popud SEX PISTOLS, ktorí podľa Bernarda Sumnera (neskôr lídra NEW ORDER) „zničili mýtus o popových hviezdach, o tom, že hudobník má byť akýsi boh, ktorého treba uctievať“. S punkovým hnutím zdieľali novú slobodu, podľa ktorej „hudobník“ nemusí byť „muzikant“, no od začiatku nemali pochybnosti o tom, či má byť ich hudba tvorivá alebo deštruktívna. Za oveľa kratší čas, než to väčšinou býva zvykom, zreformovali celý jeden žáner, z punku spravili post-punk a vytvorili pôdu pre jeho ďalší rast. Opäť, Curtisove nepokojné texty boli síce súčasťou tohto hnutia, no jeho smrť okrem zjavného tragického rozmeru na ďalší rast hudby až taký vplyv nemala. Dodnes sa na Curtisa spomína skôr ako na predčasne vyhasnutý talent než na mučeníka. Ian Curtis založil 80. roky tým, čo im predspieval, nie rozkývaním stoličky, na ktorej stál.

Počúvaj to ticho, nechaj ho zvoniť,
oči sú tmavošedé šošovky vystrašené zo slnka.
Ako by nám bolo dobre, keby sme žili v noci,
uprostred slepej deštrukcie,
čakajúc na náš zrak.
(„Transmission“)

Odkaz JOY DIVISION býva v súčasnosti najčastejšie vtesnaný do kultovej melódie a nástojčivého textu „Love Will Tear Us Apart“. Tieto slová mal Curtis nakoniec aj ako jediné - okrem mena a stručného „18-5-80“ - vytesané na náhrobnom kameni. Slávnej kapele z Manchesteru vďačíme najmä za byronovský romantizmus a jemne disonantný klávesový minimalizmus charakterizujúci 80. roky, teda za všetko, čo tento antilovesong stelesňuje. Bolo by však hlúpe ignorovať „gitary“ a „punk“ JOY DIVISION. Podstatu a hudobný odkaz Curtisovcov vystihuje okrem spomínanej hymny aj „Leaders Of Men“, jeden z ich prvých songov, datujúci sa ešte do čias WARSAW, ktorý objasňuje mrazivú fascináciu nacistami odzrkadlenú aj v samotnom názve skupiny („Divízie potešenia“ bolo označenie židovských väzenkýň v koncentračných táboroch, ktoré boli nútené k prostitúcií).

Tvoj čas už je na dverách a pomaly steká na zem,
máš pocit, že sa toho môžeš dotknúť,
hluku je už priveľa
a semeno, ktoré je zasiate
už nepatrí tebe.
(„Leaders Of Men“)

Snímok „Control“ z roku 2007 je vynikajúcim sprostredkovateľom nielen estetiky drsného severoanglického prostredia, ktoré kapelu JOY DIVISION vychovalo, či sondou do rozorvanej duše mladého umelca. Známy fotograf rockových kapiel Anton Corbijn v ňom podľa knihy „Touching From A Distance“ od Curtisovej manželky Deborah prináša unikátny hudobný film, v ktorom sú paradoxne všetky živé skladby skupiny prehraté a prespievané priamo hercami, ktorí ju stvárňujú.

Unikátny je aj fakt, že Anton Corbijn naštartoval svoju kariéru v Anglicku v 80. rokoch práve publikovaním fotiek JOY DIVISION v časopise NME a jeho osobný vzťah k téme vystihuje aj fakt, že polovicu z 4 a pol milión eurového rozpočtu „Control“ zatiahol z vlastného vrecka. Jeden z najúdernejších dojmov z filmu je inak práve Corbijnova fotografická estetika. Odhliadnuc od trochu samoúčelného faktu, že snímka je čiernobiela, všimnete si to najmä na dôraze na fyzickú podobu vybratých hercov s originálmi, ktoré stvárňujú. Zďaleka nejde iba o Sama Rileyho, určite vám táto skutočnosť udrela do očí minimálne ešte s Jamesom Pearsonom v úlohe Bernarda Sumnera.

V týchto dňoch uplynie 31 rokov od predčasnej smrti člena jednej z najdôležitejších skupín v dejinách modernej hudby. 18. mája 1980 zomrel hlas v popredí zárodku nového hudobného poriadku. JOY DIVISION neboli SEX PISTOLS, ktorí nabrúsili punkovú mačetu. Neprišli s ňou mávať medzi osadenstvo nablýskaného viktoriánskeho „dejchánku“ hlava nehlava. Štvorica z Manchesteru dosiahla, že si tá „posh“ šľachta bola odrazu ochotná podrezať si hrdlo sama.

Zvykneš kričať zo sna?
Všetky moje zlyhania odhalené.
Mám pachuť v ústach
a zmocňuje sa ma zúfalstvo.
Ako to, že niečo také dobré
viac skrátka nedokáže fungovať?
Láska nás opäť rozdelí.
(„Love Will Tear Us Apart“)