Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Namiesto tradičného úvodu zacitujem z SMS správy, ktorú som obdržal od môjho brata: „CHIMAIRA nám nejako zmelodičnela a sprogresívnela...“ Na recenziu to, pochopiteľne, nestačí, ale pokojne považujme pointu za prezradenú. CHIMAIRA a LAMB OF GOD u mňa patria k absolútnej špičke novej vlny amerického metalu, čo potvrdzuje aj šiesty štúdiový album prvých menovaných. Výhrad k nemu však nebude málo.
Ako prvé si trénované oko všimne do základov „prekopanú“ zostavu. Jadro zostalo (našťastie) nedotknuté: k trojici Hunter, Arnold a DeVries sa pridali gitarista DAATH Emil Werstler (basgitara), spevák DAATH Sean Zatorsky (klávesy) a bubeník BLEED THE SKY menom Austin D’Amond. Osoby a obsadenie sú ozrejmené, zaujímavým je najmä fakt, že ani jeden z novopríchodzích členov CHIMAIRA sa na aktuálnej nahrávke nepodieľal. V štúdiu sa za bicie posadil producent Ben Schigel, zvyšok inštrumentálne pokryla vyššie spomínaná trojica.
Toľko k faktografickým údajom, sústreďme sa na rozbor hudobného obsahu. Rovnomenná „The Age Of Hell“ – mohutný nástup v podobe tejto skladby by mohol poslucháča zmiasť, že sa od čias „The Infection“ veľa nezmenilo. O opaku ho presvedčí hneď nasledujúca „Clockwork“, ktorej dominuje neurotický rytmus a nezvyčajná saxofónová pasáž v jej strede. Vzhľadom na tvorbu kapely progresívny kúsok. Skladby „Losing My Mind“, „Time Is Running Out“ a v podstate i klipová „Year Of The Snake“ nesú všetky poznávacie znaky CHIMAIRA s tým rozdielom, že sú akosi viac rokenrolovo „groovy“. Ubudlo zlovestnosti, priestor dostali výrazné melódie. Strhujúca „Beyond The Grave“ so zdvojeným vokálom a hosťujúci malý veľký muž Phil Bozeman v „Born In Blood“ predstavujú pre mňa vrchol celého albumu. Práve nezameniteľný hlas mocných WHITECHAPEL dodal druhej kompozícii tie správne „gule“.
Nechápte ma zle, avšak zbytočnému intermezzu „Stoma“ chýba čo i len štipka napätia – pre porovnanie odporúčam „Abeo“ z prvého albumu. „Powerless“ je vydarená skladba v typickom pomalšom tempe, no pri ťažobe takej „The Disappearing Sun“ pôsobí skôr mľandravo. Singel „Trigger Finger“ a „Scapegoat“ (s krásnym akustickým záverom) sú viac-menej priemerné kompozície, ktoré vhodne doplnili celok, vodu však príliš nemútia. Porovnávaniu sa nevyhnem ani pri záverečnej inštrumentálke „Samsara“ (i vám prišli na um PARKWAY DRIVE?). Mladšia sestra veľkolepej „The Heart Of It All“ jednoducho nudí.
Použijúc prirovnanie k veličine METALLICA, CHIMAIRA nahrala svoj „Load“. Po triumviráte „Chimaira“ – „Resurrection“ – „The Infection“ sa zoskupenie z Clevelandu zákonite vydalo odlišnou cestou. „The Age Of Hell“ je výborný album, hoci za trojicou spomínaných o poznanie zaostáva. V neľahkej pozícii a oklieštenej zostave pripravila kapela pre svojich priaznivcov kvalitnú metalovú porciu, ktorej sila možno dozreje časom.
Veľmi rád by som pod aktuálny počin CHIMAIRA napísal niečo v zmysle „môj album roka“, zostanem však iba pri zbožnom želaní. „The Age Of Hell“ síce nenapĺňa prehnané tvrdenia o najlepšej nahrávke kapely, no celkovo zanechá silný dojem. Ako fanúšik som sklamaný iba z toho, že mohol byť silnejší.
1. The Age Of Hell
2. Clockwork
3. Losing My Mind
4. Time Is Running Out
5. Year Of The Snake
6. Beyond The Grave
7. Born In Blood
8. Stoma
9. Powerless
10. Trigger Finger
11. Scapegoat
12. Samsara
Diskografie
The Age Of Hell (2011) The Infection (2009) Resurrection (2007) Chimaira (2005) The Impossibility Of Reason (2cd bonus reedice) (2004) The Impossibility Of Reason (2002) Pass Out Of Existence (2001) This Present Darkness (2000)
Veru, bodaj by sme tu mali album roka, ako píše kolega Anathoor vo verdikte. CHIMAIRA vydala album takpovediac z povinnosti, zvukovo sa síce posunuli do melodickejších vôd, "The Age Of Hell" by aj tak mohol byť slabšou dvojičkou "The Infection".
Okrem niekoľkých podarených skladieb, so skvelou singlovkou "Year Of The Snake" na čele, neponúkne novinka až tak veľa zaujímavých momentov. Kde sú tie časy, kedy albumami "Pass Out Of Existence" a "The Impossibility Of Reason" definovali nový smer tvrdej hudby?
27. září 2011
Rudi
7,5 / 10
Opäť tie nešťastné zmeny v zostave, odchody, vnútorné boje tých, čo zotrvali... smoliari sú veru títo chlapci z Clevelandu. "The Age Of Hell" je kvalitná nahrávka, úroveň svojich predchodcov (najmä nezabudnuteľnej hnusnej ťažoby "The Infection") však v žiadnom prípade nedosahuje. Je taká nejaká... mierumilovná... fakt neviem nájsť blbší výraz.
Mimochodom, celý tento album zadarmo ako príloha k septembrovému anglickému Metal Hammeru? Žijeme v zaujímavých časoch.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.