Jerome Reuter patrí v rámci alternatívnej scény medzi tých extrémne produktívnych, čo sa u neofolkových ROME behom posledných piatich rokov prejavilo rovnakým počtom zápisov. Že je zúrivé bičovanie koňa občas kontraproduktívne, sme sa presvedčili minule, keď „Flowers From Exile“ kvalitatívne pokrivkával za svojím predchodcom. Avšak na to, čo mi o rok neskôr spôsobil aktuálny počin s vrcholne minimalistickým dizajnom obalu, sa hľadali slová oveľa ťažšie.

Ak minulý album charakterizoval odklon od industrialu a zabŕdal do šansónu, novinka v jemne načrtnutej línii pokračuje a necháva vyniknúť hlavne druhé spomenuté, avšak s vábivým noir zápachom. A tak hoci dvanásť piesní môže sprvu pôsobiť ako vhodná výplň času zabitého čakaním na autobus, celý odsek smeruje k faktu, že je na nich samozrejme oveľa viac.

Posilneniu tohto dojmu napomáha aj väčšia zomknutosť materiálu, ktorý je opäť tematicky jednotný, hlavne však koncentrácia nie je narúšaná zbytočnými ambientnými vypchávkami, na „Flowers From Exile“ nesporne trhajúcimi dej. V aktuálnom prípade sa vyskytujú v minimálnej miere a ich spätosť s ostatnými piesňami je nepopierateľná.

„Nos Chants Perdus“ je rafinovaný predovšetkým svojou inštrumentálnou lakonickosťou, zdanlivo zakopávajúc loptu do autu tak, aby vás ani nenapadlo sa tým zaoberať. Tej časti mozgu, ktorá sa normálne aktivuje, aby splietala niečo o jednoduchosti, kolovrátkoch či invencii sa zámerne nedostáva kyslík. Tradičné osobné hodnotiace kritériá, vyťahované v prípade zložitejších tvrdo-hudobných vzorcov, tak idú bokom. Miesto nich adorujete umelcovu schopnosť dať na základe pár tónov trištvrte hodinke romanticky ponurej estetiky neopísateľnú hĺbku (lepkavo dekadentná „Sous La Dague“).

Tým pádom pokiaľ umenie v hudbe posudzujete podľa početnosti, (ne)predpokladateľnosti a (ne)logickosti radu za sebou nasledujúcich tónov určených pre „náročné“ publikum, luxemburské duo u vás neuspeje. Trúfam si však tvrdiť, že práve tým „náročným“ sa ab und zu dostáva zmyslu pre takéto outdoorové výlety mimo ich spásané lúky, len musia správne prehodiť výhybku, na čo sa však záruka už nevzťahuje.

Nenútene „seriózna“, ponurá, až trpká nálada celej kolekcie presvedčí, že správny čas vytiahnuť „Nos Chants Perdus“ sa naskytne predovšetkým v neskorý večer. Ostatne kedy inokedy sa lepšie premýšľa nad takými krásne poetickými textami... Pritom nejedna pieseň znie napohľad odľahčene, optimisticky, akoby chcela dávať nádej, zároveň aby však s celkom ladila a bola mu podriadená, čo je prípad takej „Le Chatiment Du Traitre“ s očarujúco jemnou gitarou, atmosférou zapadnutých parížskych uličiek nasiaknutej „La Rose et la Hache“ alebo záverečnej krehkej uspávanky „Chanson De Gestes“. Pridajme vzácne okamihy, vyskytujúce sa „maximálně dvakrát za deset let“, kedy viete, že ste s umelcom na jednej vlne, a že vás ukradomky sleduje v najvnútornejších kútoch vašej duše, a pritom jazyková bariéra núti len k domýšľavosti („Les Exigences De La Foi“).

Hovoriť o „Nos Chants Perdus“ ako o niečom výnimočnom je z objektívneho hľadiska iste trúfalé. Ale ak máte svoj osobný opus magnum, ktorý plne vystihuje vaše vnútro, je ideálnym sprievodcom vašich myšlienkových tokov a vo vhodnom prostredí vás vie ako poslucháča paralyzovať tak, že sa ani nedokáže poškriabať na krku, iste ma pochopíte, keď označím ostatný zápis luxemburských za nemetalový album minulého roka.