Vydávanie množstva albumov v jednom roku je skôr doménou striktne undergroundových kapiel so zväčša poslabším výsledkom. Od súdobej ikony moderného blackmetalu BLUT AUS NORD nie je ambícia vydať všetky diely trilógie pod číslom 777 až tak prekvapivá. Francúzi sa počas celej svojej kariéry vyznačujú vysokou produktivitou s veľmi vyváženou kvalitou. „The Desanctification“ tiež nie je úplne klasický ďalší album, ale priamy nástupca svojho predchodcu, čo je očividné už z pokračujúceho číslovania v názvoch skladieb.

Za trilógiou 777 je skrytý koncept nočných môr a „The Desanctification“ má poslucháča zaviesť do tohto konceptu hlbšie. BLUT AUS NORD svojimi nahrávkami vždy evokovali snový svet, plný temnoty a beznádeje, takže tentokrát by to malo byť v tomto smere ešte intenzívnejšie. Tomuto je striktne podriadená aj hudba, s ktorou sa stretnete. Kde bol „Sect(s)“ tvrdý a koketoval až s deathmetalom, tam je novinka viac ambientná a hypnotizujúca.

Tieto elementy počas ich kariéry podliehali stálej evolúcii a drobným mutáciam, napriek tomu zostávajú charakteristickým poznávacím znakom. Disonancie, roztrhané rytmy, vokálový šepot a industriálny šum tak majú značný priestor opäť v typickom plechovom zvuku. Je nutné povedať, že časový priestor nahrávky je tentokrát vypĺňaný veľmi pozvoľne. Skladby sú postavené na striktnom inštrumentálnom základe, pričom vokály slúžia len na dokreslenie motívov a expresívnejšie vyjadrenie ťaživej atmosféry. Všetko plynie relatívne pomaly a na každý motív sa (typicky) pozeráme množstvom rôznych pohľadov. Žiadne prílišné agresie sa nekonajú, len pocit nekonečiacej nočnej mory, kde sa v chuchvalcoch prevaľujú pokrútené mraky toxických fraktálnych melódií. To všetko je pretkané industriálnou sterilitou, a tak nie je celkom jednoduché prehrýzať sa jednotlivými „epitómami“.

To, že nahrávke chýba akýkoľvek „drive“ môže byť jej základným negatívom, do ktorého sa premieta aj nutnosť mať tú správnu náladu na jej počúvanie. Ďalším budú miesta, ktoré sú až príliš podriadené ambientnému vyzneniu a je za nimi tušiť prázdnotu. Na druhej strane psychedelická a veľmi znepokojujúca atmosféra, zhmotnená v pôsobivých momentoch, to vyvažuje. Takú „Epitome XII“ považujem za jednu z najdesivejších skladieb, aké som počul, a obdobné momenty sú rozlezené všade. „The Desanctification“ nestaviam na piedestál tvorby BLUT AUS NORD, ale dokážem si predstaviť, že v priemete celej trilógie bude silnejším albumom, než sa na prvý pohľad môže zdať.