Ak budeme znovu zlí, úspechu minulej radovky nemálo pomohol momentálny trend miešania black metalu s post-rockom. Herbst nemal pred sebou nič zložitejšie, ako len nasadnúť na vlak. Všeobecne dnes hudobníci s obľubou krížia žánre, no kúzlo „.neon“ samozrejme spočívalo v niečom inom. Pevne zošnurovaných 40 minút ponúklo zúrivé blackové búrky aj pôsobivé, post-rockom na tri okresy páchnuce, subtílne relaxačné zóny. Tu striktne od seba oddelené a inde zasa až symbioticky do seba zakliesnené.

Všetko do seba zapadalo, nikde ani kolieska navyše. Pohľad láskavej mamičky však musí ísť bokom, akonáhle sa začneme pitvať v „Agape“. Herbst už krátko po vydaní „.neon“ vyhlasoval, že novinka bude trochu iná a pokiaľ by o to išlo, má šuhaj švárny pravdu.

Chodí to dobře, jen to neseje

Akurát som si to predstavoval trochu inak. Dianie na ploche niečo vyše pol hodinky dáva spomenúť na psíka a mačičku, keď piekli tortu. Industriálne kakofónie, mohutné gitarové výrony, ktoré odhalia, že magma od minula stuhla a značne oťažela, no zároveň stratila minule tak príťažlivé farby. Špeciálne však poslucháčovej pozornosti dajú zabrať „náladové“ vybrnkávané plochy – za všetky prípady spomeniem snáď len „You Feel Like Memories“, kde si pokojne môžete odskočiť do obchodu a kým sa vrátite, o nič neprídete.

Ono to na papieri tak zle nevyzerá, lenže postupy, na základe ktorých predtým hudba znela prirodzene a nenútene, zrazu nefungujú. Kolieska sa zadrhávajú, zuby sa vylamujú a vy sa pri každej zmene „smeru vetra“ cítite, akoby ste práve spadli z výšky odpovedajúcej trom schodom na mieste, kde by mal byť len jeden.

Kde soudruzi z NDR udělali chybu

Jediný, no podstatný problém vlastne väzí v tom, že Herbst tentoraz zlyhal ako skladateľ. Ani plochu takmer EP-čkovú nedokázal naplniť niečím, čo by aspoň z diaľky kvalitatívne pripomínalo minuloročný nadmieru vydarený pokus. Vymodeloval 5 strnulých hlinených figúrok, ktorým už nedokázal vdýchnuť život (zato však ponúka špeciálnu trojdiskovú edíciu s rôznymi demami a inštrumentálnymi verziami skladieb, hoci by mal prinajlepšom zadarmo rozdávať už samotnú recenzovanú štandardnú verziu).

Zjednodušene, „Agape“ predovšetkým nudí, a to je priekak. Opäť raz luxusné Neigeho screamy už majú v kontexte nahrávky len funkciu kvalitného autorádia – ak je všetko v poriadku, zážitok z jazdy sa vystupňuje, no ak brzdy zlyhajú, môžete si s ním utrieť dolné partie. Jediný svetlejší bod nahrávky sa nachádza v druhej „Bliss“. Prostredná intímna klavírna pasáž, spoločne s Felixovým nervným hopkaním po čineloch, je jedným z mála momentov, na ktoré sa oplatí počkať si.

Inak je to ale naozaj bieda. Aj takéto ojedinelé momenty napokon len zvýrazňujú celkový mizerný dojem – je to, ako keď žiarovka zasvieti o niečo jasnejšie tesne predtým, než praskne. „Agape“ si Herbst zarámovať asi nedá. Snáď ako podkres k činnosti dostatočne dôležitej na to, aby ste hudbu vnímali len kdesi v podvedomí, poslúžiť môže. To ale koniec koncov spĺňa aj váš sused, keď vŕta do panelu. A ak už si to predsa len pustíte, príliš sa na to nesústreďte.