Začať akýkoľvek článok o skupine, v ktorej figuruje Mike Patton, vetou „Mike Patton je šialenec“ je úplne na mieste. Špeciálne v prípade kapely, pri ktorej sa začala jeho kariéra - MR. BUNGLE. V roku 1984 sa partia stredoškolákov rozhodla spojiť svoju lásku k death metalu, jazzu, či ska a meno si zvolila podľa bábky z náučného detského programu vysielaného na HBO. Mr. Bungle učil deti hygiene, dobrým mravom a svojim spôsobom aj uniformite. Jeden by sa po zhliadnutí nejakého z týchto videí ani nečudoval, že MR. BUNGLE znejú tak schizofrenicky, priam hororovo.

MR. BUNGLE vydali v osemdesiatych rokoch štyri demonahrávky a nebyť gitaristu Jima Martina z FAITH NO MORE, pravdepodobne by sa dnes tešili podstatne užšiemu okruhu nadšencov. FAITH NO MORE sa v roku 1988 po dvoch albumoch rozlúčili so spevákom Chuckom Mosleym (ktorý údajne zaspal na pódiu behom koncertu) a voľba nového hlasu padla na Martinov popud na vtedy dvadsaťjedenročného Pattona. Chémia zafungovala, FAITH NO MORE vydali album „The Real Thing“, ktorý skupinu katapultoval na výslnie záujmu hudobnej verejnosti, na základe čoho sa MR. BUNGLE podarilo podpísať zmluvu s Warner Bros. Records.

Funk metal je pritesná škatuľka

V roku 1991 MR. BUNGLE nahrali svoj eponymný debutový album, produkcie sa ujal avantgardný jazzman John Zorn a výsledok kritici svojho času označili ako funk metal. Nie je to však také jednoduché. „Mr. Bungle“ znie akoby ste do zmrzlinárskeho auta šoférovaného Frankom Zappom napchali RED HOT CHILI PEPPERS, organistu a METALLICU. Tým by ste na striedačku púšťali porno a horory do neustáleho hrania kolotočovej, verklíkovej melódie.

MR. BUNGLE sa nebáli ničoho, úvodnú skladbu „Quote Unquote“ pôvodne nazvali „Travolta“, dotknutý herec to však chcel pohnať na súd. Ku skladbe tiež vznikol jediný videoklip skupiny, ktorý mal údajne ambíciu udomácniť sa vo vysielaní MTV. Z pochopiteľných dôvodov sa tak nestalo. Album ako celok sampluje, okrem iného, Super Maria, reklamu na KFC, pornofilm Raw Footage a samozrejme náučné filmy postavičky menom Mr. Bungle.

Oproti druhému albumu „Disco Volante“ z roku 1995 sa ešte „Mr. Bungle“ dá nazvať (aj keď s prižmúrenými očami) hudbou aj z pohľadu bežného poslucháča. Napriek všetkým obskúrnostiam sa v roku 1991 podarilo skupine vystrúhať aj pre širokú verejnosť chytľavé melódie. Tie vo funkovo skočnej „Carousel“, tanečnej „The Girls Of Porn“ či členitej „Squeeze Me Macaroni“ sú síce ubité šialeným zbytkom nahrávky, ale jednoducho tam sú.

Vstupenka do blázinca

Albumu kraľuje obrovské množstvo zvukov, výrazná dychová sekcia, vynikajúci Pattonov vokál a hlavne neustále zmeny, ktoré sa určite nepodaria vstrebať na prvý raz. Tu sa tiež ukazuje nedostatok nahrávky a síce, že pri toľkej diverzite skupine dochádzajú nápady a niektoré pasáže, obzvlášť v závere albumu, znejú už mierne nasilu. Prvá polovica je však darčekovou poukážkou na zvieraciu kazajku, ktorá je ale neskutočne lákavá.

Najlepším albumom MR. BUNGLE už navždy ostane tretí a zároveň posledný „California“ z roku 1999, kde Pattonovci vzkriesili ducha šesťdesiatych rokov po vzore THE BEACH BOYS. Práve recenzovaná nahrávka neznesie porovnanie ani s mizantropickým „Disco Volante“, ktorý je síce obtiažnejší na počúvanie, ale ochotného poslucháča odmení o kúsok viac.

Každopádne, „Mr. Bungle“ je kvlt a keď si oblečiete tričko s jeho motívom, máte zaručený vstup do backstage na veľkých festivaloch. Odfotiť sa s vami totiž bude chcieť napríklad Ville Valo a Robb Flynn vás pozve na kus reči.

It´s not funny, my ass is on fire