Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Klipovka "Autre Temps", ktorú ALCEST vypustil von pred vydaním novinky "Les Voyages De L´Âme", patrí medzi najlepšie skladby tohto roka. Projekt talentovaného skladateľa menom Neige a jeho rytmického partiaka Winterhaltera však patrí na scénu, na akú patrí, a tak mu niečo také len sotva prejde, pokiaľ svoj hit neobklopí adekvátne kvalitným albumom. Stalo sa? Z reakcií fanúšikov ALCEST sa zatiaľ zdá, že novinka ako celok oproti predošlým skôr nudí.
Syndróm KATATONIA. To je presne to, o čo tu beží. Francúzi si zízanie na špičky topánok spríjemnili nahraním dvoch albumov, na ktorých priniesli čosi zdanlivo nové, takmer durovú, pozitívne znejúcu hudbu, vystavanú podľa najtradičnejších melancholických postupov, aké už aj ich veľvyslanci ANATHEMA občas majú problém udržať na hranici vkusu. K tomu ALCEST priniesol rýchle pasáže s blackmetalovou rytmikou a postrockovými plochami - opäť v dobrácky zasnených pozitívnych tóninách. Prečo ale syndróm KATATONIA? Pretože títo dvaja neboráci odrazu prišli s albumom, na ktorom toto všetko prekročilo tú pomyslenú hranicu, za ktorou to už pre mnohých fanúšikov začína byť mainstream. Ak by použitie slova dynamika pri albume "Les Voyages De L´Âme" nebolo príliš trúfalé, tiež by celkom vystihovalo rozdiel medzi minulosťou a prítomnosťou.
Niežeby sa človek občas po trochu presladených momentoch nemal chuť napiť. To by vám ale malo vadiť len za predpokladu, že vás ALCEST štve a priori. Vo väčšine prípadov stačí prečkať začiatok skladby a po pár minútach to zapadne to príjemného konceptu vyspelého albumu talentovaných hudobníkov. Odmenou Francúzov pre tých, ktorí pri albume vydržia dostatočné množstvo posluchov, sú motívy, ktoré bavia, lezú do hlavy a zostávajú tam. Čím je potom súčasný album lepší než tie predošlé? Vyspelosťou, vyhratosťou, prístupnosťou. Inými slovami tým, čím je podľa nezanedbateľnej skupiny fanúšikov práveže horší.
Ak patríte k dlhoročným fanúšikom ALCEST, novinka pre vás pravdepodobne nebude znamenať žiaden veľký pokrok smerom, ktorý by ste preferovali. Ak naopak projekt nepoznáte, "Les Voyages De L´Âme" je ideálny album, ktorým sa s ním môžete zoznámiť. Aj za cenu toho, že tie predošle následne nedoceníte tak, ako by si zaslúžili. Určite však všetci poznáme dostatok kapiel, pri ktorých sme zažili presne túto istú situáciu.
1. Autre Temps
2. Là Où Naissent Les Couleurs Nouvelles
3. Les Voyages De L'Âme
4. Nous Sommes l'Emeraude
5. Beings Of Light
6. Faiseurs De Mondes
7. Havens
8. Summer's Glory
Opětovně parádní deska, která jde dle mého soudu ruku v ruce s životním zráním hlavního autora. Jako by do "Souvenirs D'un Autre Monde" bylo přetvořeno muzikantovo dětství, "Écailles De Lune" skládal dospívající jedinec a "Les Voyages De L'Âme" dospělý muž.
23. ledna 2012
Klypso
7 / 10
Farbičky ALCEST sa žiaľ pomaly míňajú. Z nových skladieb ma dokázala nadchnúť len tá druhá v poradí. Zvyšné veľmi nevyčnievajú z odtieňov minulých nahrávok a iba potvrdzujú kvalitný štandard kapely.
Kombinácia shoegaze, rocku a black metalu, ktorá ma kedysi zaujala práve svojou čistotou a schopnosťou vdýchnuť sladkú vôňu aj takému agresívnemu žánru, za aký sa považuje black metal, je v opakovanom podaní už len závanom niekdajšieho očarenia. Ale aby sme boli čestní, svoj podiel viny nesú aj priveľmi podobné spriaznené projekty.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.