BROKEN HOPE, ako si možno niektorí pamätáte, bola americká skupina, píšuca drsné hudobné príbehy v duchu death metalu, ktorý si prívlastok „brutálny“ zaslúži bez nejakého zbytočného polemizovania. Príbeh jej samotnej je však drsnejší než čokoľvek, čo sama napísala. Je to príbeh skupiny, ktorá mohla a mala byť veľká, ktorá stvorila najmenej jeden album, patriaci do zlatého fondu death metalu a ktorá dokázala o svojich kvalitách presvedčiť napriek tomu, že jej fungovanie sťažoval svojrázny prístup hlavne jedného, vo všeobecnosti kultového člena. A je to príbeh jedného z najlepších stajňových koní veľkého metalového vydavateľstva, ktoré vlastnú kapelu dokázalo napriek všetkým jej kvalitám potopiť tak, že ak som k nemu vôbec kedy choval rešpekt, tak ten je dávno minulosťou. Vzhľadom na to, ako BROKEN HOPE „vymazalo“, je v súčasnosti popri starých fanzinoch a magazínoch najlepším zdrojom informácií o nich článok v časopise Pařát (december 2011), z ktorého som pri písaní tejto spomienkovej recenzie čerpal tiež.

Príbeh skupiny, ktorú spomínané veľké vydavateľstvo zrejme nenávidí až za jej hrob, tak, že ju nemá ani uvedenú medzi bývalými interpretmi a vo svojom archíve zrušila ešte aj jej obrazové materiály (ale CD samozrejme predáva, biznis je holt biznis a vidina peňazí tu iste zaplaší aj spomienky na rozchod v zlom), sa začal koncom roku 1988, kedy ju pod názvom CRYPT založili traja kamoši, stredoškoláci Jeremy Wagner (gitara), Ryan Stanek (bicie) a Joe Ptacek (vokál). Prvé demo vyšlo v roku 1990 už pod názvom BROKEN HOPE a hoci bola nahrávka „Broken Hope“ zmajstrovaná viac-menej na kolene, zvlášť Ptacekov prejav, na tie časy naozaj niečo zo súdka „normálnímu člověku stěží podobá se“ vzbudil na vybuchujúcej deathmetalovej scéne pozornosť. V tom istom roku nasledovala ďalšia, už štúdiová nahrávka. „Demo 2“ nepochopil americký metalový publicista Borivoj Krgin až tak, že si vďaka recenzii, v ktorej sa snažil byť „múdry“ tam, kde na to nemal, vyslúžil „poctu“ na debutovom albume „Swamped In Gore“, ktorý u Grind Core Records vyšiel koncom novembra 1991 a začína sa introm nazvaným „Borivoj’s Demise“.

Za zmienku stojí, že ide o prvý deathmetalový album, ktorý bol celý nahratý digitálne. V dnešnej dobe tento praveký hrubo tesaný surový death nováčikov v death metale nemá veľmi čím prekvapiť, v dobe jeho vzniku však išlo o temnú, pochmúrnu a krvavú nahrávku, ktorá navyše išla skôr vlastnou cestou, nie v šľapajach niekoho slávnejšieho a osobne si myslím, že celé to fakt presolené neskoršie prirovnávanie BROKEN HOPE ku CANNIBAL CORPSE vzniklo len na základe riadne hlbokého vokálneho prejavu frontmanov, a povedzme že aj kvôli podobnosti textovej tematiky. Tam Joea, vtedajšieho hlavného autora textov, musela „umravňovať“ kapela aj vydavateľstvo, a na toto sa samorastlý a tvrdohlavý vokalista vedel urážať a zmiznúť bez komunikácie aj na niekoľko dní. Potom sa zjavil a s úškrnom hodil po kapelníkovi Jeremym papier s prepísaným textom – „Stačí ti to takto?“ Spevák s českými predkami bol problematická povaha, spoluhráči mali čo robiť, aby s ním dokázali fungovať, na druhej strane fanúšikovia jeho výkony rešpektovali a stával sa nenahraditeľným. To si BROKEN HOPE zvlášť pálčivo uvedomovali vtedy, keď Joe počas svojich alkoholických ťahov zabúdal prísť na koncerty, ktoré kapela buď na poslednú chvíľu rušila, alebo ich odspieval Jeremy a vedel, že takto to proste nie je ono.

Ďalší album „The Bowels Of Repugnance“ vyšiel koncom septembra 1993 už u amerického metalového gigantu Metal Blade. Hudobne debut prevyšuje aspoň o triedu, prepracovanejšie a brutálnejšie linky, nástup pre kapelu typických akustických medzihier, drsný, ale čistejší zvuk a vypracovaný hlboký rukot speváka, ktorý celý život kašlal na nejaké cvičenie a zdokonaľovanie sa, vystačil si s tým, čo mal v hrdle a dobre bolo. Podľa môjho názoru BROKEN HOPE už tu hrajú tú istú ligu, ako ich slávnejší americkí súčasníci. Všetko sa zdalo byť sľubné a krásne. Tretí, ako sa vraví prelomový album „Repulsive Conception“ vydali Metal Blade začiatkom apríla 1995. A práve od tejto nahrávky možno datovať obdobie, odkedy boli BROKEN HOPE dôstojným „ligovým súperom“ CANNIBAL CORPSE, pretože týchto 15 skladieb (vrátane záverečného coveru od TWISTED SISTER) sa vyrovná čomukoľvek, čo dovtedy vydali „mäsiari z Buffalo“. Čakala už len cesta na úplný vrchol - album „Loathing“, vydaný 28. januára 1997, ktorý je vďaka kombinácii brutality a aranžérskej i technickej zručnosti a množstvu gitarových stôp, ktoré necúvnu ani pred melódiami a psycho atmosférami, čím vzniklo mimoriadne šťavnaté extrémne deathmetalové dielo, u mňa osobne lepšie (viac ma baví) než čokoľvek, čo toľkokrát im o hlavu oplieskávaní CANNIBAL CORPSE vydali od začiatku kariéry (a to tá kapela patrí medzi moje najobľúbenejšie „stariny“).

Miesto postupu medzi totálne „božstvá“, s ktorými BROKEN HOPE hrali koncerty a medzi ktoré patrili, prišli problémy. Ani nie tak s Joeovým chlastaním, tie podľa Jeremyho vyvrcholili v roku 1996 a potom sa Joe naučil alkohol zvládať prinajmenšom tak, že stopercentný výkon podal aj keď bol „na krupicu“, stačilo, aby neblbol až tak, že by trúnok pomiešal aj s tabletkami alebo drogami. Z nejasných dôvodov prestali kapelu podporovať Metal Blade. Ohlasy na „Loathing“ boli dobré až vynikajúce, skupina – hovoril za ňu prevažne Jeremy, pretože Joea toto nikdy nebavilo, pokiaľ nebol v skúšobni alebo na turné, choval radšej pitbully a zbieral zbrane, z ktorých si chodili zastrieľať aj jeho spoluhráči – sa podľa rozhovorov zdala byť v pohode a nažhavená na turné, hlavne chcela konečne zavítať do Európy. A presne z toho nič nebolo. Na otázku prečo, nikdy nedostali jasnú odpoveď. Tú našli až v britskom časopise Kerrang!, kde v rozhovore ktosi z Metal Blade uviedol, že tento album nie je taký dobrý, aby s ním BROKEN HOPE mohli chodiť po Európe. Boli za tým osobné antipatie toho človeka, album sa mu nepáčil. Posledným klincom do rakvy spolupráce s Metal Blade bol fakt, že manažérka pre Európu chodila s niekým z kapely. Nejeden hudobník potvrdí, že toto je hrob profesionálnej spolupráce. Nastal horký rozchod, zvlášť ťažké srdce mali na nemeckú pobočku vydavateľstva, a na rozpad bola samotná skupina.

Po veľkou firmou potopenej záruke deathmetalovej kvality však s radosťou siahli Martyr Music Group. Plodom tejto spolupráce je záverečný (vtedy ešte nikto nemohol tušiť, že to bude takto) album BROKEN HOPE nazvaný „Grotesque Blessings“. Netradične obsahuje len deväť skladieb s celkovou stopážou pod štyridsať minút, na ktorých si ale vypočujete skupinu, u ktorej sa to, že sa ocitla v problémoch, neodráža na kvalite produkcie. Dá sa povedať, že tu skôr počuť radosť z toho, ako možno začať znovu u niekoho iného, kto má o spoluprácu naozaj záujem a je ňou nadšený. Vidno to už z pomerne „luxusného“ digipackového balenia, ktorého jedinou chybou je, že neobsahuje texty, len hustú ďakovačku, v ktorej to akurát Joe vybaví jednou lakonickou vetou pre svojich priateľov. Silným momentom je vydarený námet na obale z dielne JRB Illustrations, dostatočne pekelný a ortodoxne deathmetalový, ktorý by aj dnes mohol byť školou pre zástupy photoshopových „umelcov“. Mikinu s týmto námetom nosím len v sviatočné dni.

„Grotesque Blessings“ zachytáva skupinu v dosť pozmenenej zostave. Gitaristov Jeremyho a Briana (Griffina, okrem iného svojho času popredného deathmetalového producenta a majiteľa štúdia Quali-Tone) a vokalistu Joea dopĺňa Larry DeMumbrum za bicími. Tento post musel Ryan Stanek opustiť potom, čo dostal fantastický nápad nerozdeliť peniaze z predaného merchu medzi spoluhráčov, ale kúpiť si za ne radšej niečo pekného pre seba. Pokiaľ ide o post basgitaristu, Shaun Glass sa hudobne a asi aj ľudsky so zvyškom BROKEN HOPE rozchádzal natoľko, že na albume nehrá vôbec. Basové party si tu popri Brianovi Griffinovi rozdelili Brian Hobbie (INTERNAL BLEEDING), Ryan Schimmenti (DISFIGURED) a Mike Zwicke. (Shaun potom pôsobil v hardrockovo-metalových SOIL, kde sa stretol s ¾ zostavy inej svojho času známej chicagskej deathmetalovej kapely OPPRESSOR.) Celkom nechápem, že reakcie na túto nahrávku boli po jej vydaní dosť chladné, niekedy až odmietavé, a skupinu to opäť začalo potápať až tak, že na prvé a jediné európske turné po čase išla v zostave, ktorá pre fanúšikov už proste BROKEN HOPE nebola, a to preto, lebo odišiel Joe. Nie kvôli hádkam v kapele, tých sa nezúčastňoval a videl to štýlom „Však pre mňa za mňa pošlite celú vec do hajzlu, aspoň budem mať menej starostí.“

Ide totiž o toto – „Grotesque Blessings“ má všetko, kvôli čomu mám BROKEN HOPE rád, a to, čo je tu nové alebo navyše, veci vôbec neškodí. V prvom rade je tu Joe a jeho „esophagus“, stále vo vrcholnej forme a vo veľkom množstve. Skupina si totiž už dlhé roky uvedomovala, že fanúšikovia mali radi frontmanov mohutný, hlboký, rešpekt vzbudzujúci growling, istý tak v dôrazných, ťahavých frázach, ako aj v neľudsky rýchlom chrlení slov skazy (u mňa osobne patrí medzi niekoľko, skôr pár najlepších vokalistov v histórii death metalu), a preto mu v skladbách zvlášť na „Loathing“ poskytli maximálny možný priestor. A na „Grotesque Blessings“ je to podobné, frontmanov prejav je tu zničujúci, dokonalý a jedinou inováciou je priškrtený vokál na kratučkom úseku „Internal Inferno“. Pokiaľ ide o brutalitu materiálu, tiež niet čo namietať, pretože ak aj ide o najmelodickejší album chicagského bitúnku, melódie nič neuberajú na drvivosti a agresivite materiálu. Bohato navrstvené melodické linky a harmónie naopak dávajú vyniknúť neľútostnej rytmike a „spevu“, a okrem toho, ak sú v kapele natoľko talentovaní a kreatívni gitaristi ako duo Wagner/Griffin, bola by škoda nenechať ich pokúsiť sa dovoliť si všetko, čo im napadne, ale tak, aby to nezabilo hudobnú ideológiu skupiny. A tak tu máme dlhé a pestré melodické gitarové figúry, množstvo prepracovaných sól, a to všetko je ako to má byť, pretože ich zaranžovanie s extrémnymi paľbami je smrtonosne presné a celok robí z „Grotesque Blessings“ komplexný kus vypracovaného technického brutálneho death metalu klasickej americkej školy. Slova klasika sa báť netreba, pretože „zastaralosť“ je asi to posledné, čo mi v súvislosti s týmto materiálom môže napadnúť. Ešte k tým gitarám – ak vám niektoré trilky budú pripadať povedomé, tak to bude tým, že aj ORIGIN sa ich holt museli niekde naučiť. Hosťujúci basáci sa svojich úloh zhostili takisto dôstojne, aj keď sa do vyslovených orgií nepúšťajú, čo je možno trochu škoda, táto košatá nahrávka by niečo také zniesla, zvlášť keď sú niekde aj dve basové linky.

O zvuk sa báť nemusíte, je možno jemnejší či uhladenejší ako na „Loathing“, na druhej strane Brian Griffin prinajmenšom tu ukazuje, že vie byť muž na svojom mieste aj pri nahrávaní a produkovaní. Čo na záver tohto popisu záverečného albumu BROKEN HOPE? Nečítajte niektoré agroblbosti, na Metal Archives vydávané za recenzie, a ak túto vec niekde uvidíte, berte ju. BROKEN HOPE nikdy nevydali dva rovnaké albumy, a zvlášť pre dvojicu posledných platí „jeden lepší ako druhý“.

Asi iba zlé načasovanie, alebo skôr nedostatočný potenciál vydavateľstva urobiť pre tento album toľko, koľko si zasluhoval, nevrátili kapele jej pozíciu a miesto toho, aby konečne urobila prelom – a ten sa s „Grotesque Blessings“ podariť mal, časom, po jedinom európskom turné s novým spevákom, ktorý, chudák, u fanúšikov proste neobstál, lebo „nebol Joe“, sa kapitola s názvom BROKEN HOPE v roku 2000 uzavrela. Jeremy Wagner pokračoval v skupine LUPARA. Brian Griffin skúsil trochu vody namútiť s projektom EM SINFONIA. Basáci z poslednej nahrávky sa vrátili k svojim domovským tímom. A Joe Ptacek sa utiahol do hlbokého súkromia, v ktorom sa snažil vysporiadať so svojimi depresiami i závislosťami. Samému sa mu zdalo, že liečba bola úspešná, a pri poslednom stretnutí s Jeremym (s ktorým sa po roku 2000 nevídali a dávne priateľstvo obnovili až po pár rokoch) niekedy po Novom roku 2010 sršal dobrou náladou, optimizmom, a tešil sa na pripravovaný koncertný comeback, pre ktorý Jeremy zohnal bubeníka i skúšobňu. Napriek tomu ho však jeho vnútorní démoni nakoniec dostihli a on 20. januára 2010 jednu zo svojich zbraní obrátil proti sebe...