Ľudské telá poletujúce vzduchom, pot, krv, dusnota a strašný rev - takto by asi charakterizoval nedeľný večer, keď do Košíc zavítala legenda NAPALM DEATH, nezainteresovaný návštevník. A nebol by ďaleko od pravdy.

Ako prvá sa vraj predstavila svätojurská trojica ČAD, nemôžem to potvrdiť, pretože som sa do klubu dostavil so značným meškaním, čo ma nakoniec pomerne dosť mrzelo a vlastne mrzí doteraz. ČAD som ešte naživo nevidel, ak nepočítam ich vystúpenie na preberaní cien Radio_Head Awards, ktoré naživo prenášala televízia. Podľa reakcií ľudí, ktorých som sa na ČAD pýtal, predviedli Svätojurci síce krátku, ale o to pekelnejšiu show, čomu rád verím, aj keď toto poznanie mojej mrzutosti vôbec nepomohlo.

V čase môjho príchodu na pódiu predvádzali svoje schopnosti Česi BRUTALLY DECEASED a išlo im to nadmieru dobre. Veľmi slušné muzikantské schopnosti a výborné pódiové nasadenie potešilo hlavne fanúšikov severského deathmetalu, ktorý svoj vrchol zažil v deväťdesiatych rokov minulého storočia. Priznám sa bez mučenia, že som ich vydržal sledovať len veľmi krátko, a to aj napriek tomu, že kedysi som mal rád bandy ako ENTOMBED,GRAVE a tak podobne. Dnes, v roku 2012, už takúto muziku nepovažujem za hodnú pozornosti, či nejakým spôsobom prínosnú.

Podobný problém ako s BRUTALLY DECEASED som pocítil aj pri sledovaní HYPNOS. Ešte väčšia dávka profesionality, ešte o niečo lepšie výkony hudobníkov, ale stačí to? Mnohým ľuďom pod pódiom určite. Nikomu to nebudem vyčítať, pretože HYPNOS sú legendou, a to nielen preto, že dvaja členovia pochádzajú z azda najväčšej československej metalovej legendy - z KRABATHORU. HYPNOS nežijú len z minulosti, dôkazom buď ich nová poreunionová tvorba, do ktorej načreli aj tentoraz. Svoju porciu oldschoolového deathmetalu s miernymi prímesami blacku a modernejších deathmetalových polôh odohrali rýchlo a s nadšením. Brutálny death metal podobného štýlu nebol nikdy mojou šálkou kávy a tak aj ich show som viac-menej, prepytujem, odzíval. V každom prípade ale musím povedať, že obe kapely si našli dostatok oddaných fanúšikov a ich vystúpenia mali aspoň z tohto pohľadu zmysel.

Štvorica z Británie, známa pod menom NAPALM DEATH, vyšla na pódium spôsobom, akoby tam bola len náhodou. Myslím to tak, že týchto chlapíkov akékoľvek hviezdne maniere obchádzajú zďaleka. No to, čo nastalo po tom, ako vzali do rúk nástroje, sa nedá opísať inak ako slovom, ktoré som použil už vyššie - peklo. Od prvých tónov úvodnej „Circumspect“ začali z pódia padať, okrem kanonády ťažkých tónov, aj ľudia. Kapela si celý svoj set viditeľne užívala, na čom určite malo svoj podiel aj nadšené prijatie publika vo viac-menej vypredanom klube.

Stagediving neodmysliteľne patrí ku koncertom britských matadorov a podľa reakcií kapely, ktoré som mohol zhliadnúť, sa takejto aktivite fanúšikov tešia. Po druhej skladbe „Errors In the Signals“ už ale museli robiť poriadok na pódiu, ktoré akoby prerylo stádo divých svíň. Drvivá väčšina skákačov predvádzala svoje kúsky ohľaduplne ku kapele, pričom poniektorí z nich sa vrhali do publika bez toho, aby si overili, či ich má kto chytať. V tomto ohľade mala logicky istotu jediná osoba - pekná stagediverka. Škoda len, že v dave sa vždy nájde aj jedinec inteligenciou menej obdarený, ktorý nedokáže pochopiť jednoduché pravidlá. Človek, ktorý opakovanie nerešpektuje, že kapelu netreba otravovať a že ľudia sa neprišli pozerať naňho, by si zaslúžil asi tvrdšie zaobchádzanie od ochranky ako len zdvihnutý prst.

Ale poďme späť k hudbe. NAPALM DEATH sa absolútne s ničím napárali a do grindcoruchtivých ľudí natlačili prierez celou svojou dlhoročnou tvorbou. Niekto by mohol namietať, že ak predkapelám vyčítam varenie z desaťročia starých postupov, tak u NAPALM DEATH to nie je iné. Sčasti by mohol mať aj pravdu, ale v prípade NAPALM DEATH by bolo asi nezmyslom čakať od kapely, ktorá grind core spoluvynašla, nejaké štýlové kotrmelce. Na strane druhej, nech by sme ako chceli, NAPALM DEATH nemožno obviňovať zo stagnácie, dôkazom nech je aj ich posledný štúdiový počin, z ktorého zaznelo za priehrštie skladieb ako „Everyday Pox“, „The Wolf I Feed“ alebo „Nom de Guerre“.

Aj napriek tomu, že NAPALM DEATH už roky fungujú len ako štvorica, predsa len som sa s touto zmenou ešte nie celkom zmieril. Chápem dôvody kapely, prečo nehľadajú náhradníka za zosnulého Jesseho Pintada, no druhá gitara mi u nich stále chýba. Minimálne na koncertoch by sa zišiel nejaký hosťujúci drvič strún. Pri novšej tvorbe alebo tej najstaršej, to pochopiteľne nie je až tak počuť, ale keď znejú fláky ako napríklad „Breed To Breathe“, tak si nemôžem pomôcť - toto nie sú NAPALM DEATH, ako som ich mal kedysi rád. Ale čo je také isté ako bolo pred rokmi, nie?

Okrem všadeprítomného Greenwaya kraľoval pódiu Shane Embury s jeho nenapodobiteľným „účesom“, pričom bol neprehliadnuteľným a so svojou basgitarou aj neprepočuteľným elementom, ktorý tvorí neoodeliteľnú súčasť skladačky menom NAPALM DEATH - rovnako ako nezameniteľný škrek jeho nenápadnejšieho kolegu, gitaristu Mitcha Harrisa. Najmenej viditeľný, no nenahraditeľný, bol za bicími ukrytý Danny Herrera, ktorého výkon uvádzal doslova k údivu. Podľa kuloárnych informácií bol Barney Greenway v ten večer chorý, no na jeho reve a pohyboch to nebolo badať, hoci si viackrát „vypomohol“ vybranými ľuďmi z publika, ktorí niektoré party odvrieskali zaňho. Napriek všetkému odviedol fantastický výkon, rovnako ako jeho traja spoluhráči, pričom keby som nevedel o jeho stave, tak by som neuveril, že mu niečo je.

Najväčšie ovácie a aj najvyššiu frekvenciu stagedivingu si Briti užili pri trojici skladieb „Suffer The Children“, „Breed To Breathe“ a „Nazi Punks Fuck Off“, z ktorých poslednú Barney aj náležite uviedol a okomentoval - tento cover z dielne DEAD KENNEDYS je neodlučnou súčasťou ich show už viac ako dekádu a skalní fanúšikovia zoskupenia by bez neho snáď ani nepustili „endéčkarov“ domov.

Po krátkej prestávke a po policajnej hodinke, ktorá vo väčšine prípadov v Collosseu znamená aj koniec hrania, sa ešte NAPALM DEATH rozlúčili poslednými štyrmi šlehami, ktoré odrovnali každého z nenásytných fanúšikov. Po poslednom koncerte v rámci československého mini-turné odchádzali všetky zainteresované strany s úplnou spokojnosťou z nadmieru vydarenej akcie.

Fanúšikovia:

Fotografie: Ladislav Schurger