Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Niekedy jednoducho musíte mať aj šťastie. V nie tak dávnej minulosti boli SÓLSTAFIR viac-menej záležitosťou pre znalcov podpovrchovej hudby. Autor ich začal viac vnímať v posledných povedzme troch rokoch, kedy na základe výborného „Köld“ čaru Islanďanov postupne podliehalo čoraz viac ľudí, vrátane neho. Napokon, neunikli ani pozornosti Francúzov Season Of Mist, ktorí v tom čase uskutočnili viacero zaujímavých „trejdov“.
Ťažko povedať, čím si vlastne štvorica zaslúžila takú pozornosť. Severanom nikdy nešlo o originalitu či novátorstvo. A keď v ich tvorbe prestaneme tieto veci hľadať, nezostáva nám toho veľa. Je to zvláštne, ale SÓLSTAFIR si jednoducho brnkajú a mlátia podľa svojho, no a ľudia, tým to z ťažko objasniteľných príčin sadlo a sú spokojní. Inak sa nedá vysvetliť nadšenie, ktoré na rozdiel odo mňa spočiatku zachvátilo väčšinu akosi nekritickej fanúšikovskej obce.
Tentoraz žiadna láska na prvý pohľad – síce nie je obzvlášť namáhavé prehrýzť sa tracklistom na koniec, no veľkorysá stopáž nie je ochotná čokoľvek uľahčiť. Ak by existoval akýsi tribunál s medzinárodnou pôsobnosťou, podrobujúci útrpnému právu tých, ktorí otravujú vzduch s viac ako 70 minútovými (dvoj)albumami, určite by som voči jeho existencii nemal námietky. Z každého pravidla však existuje výnimka. Je fakt, že táto nálož po celý čas príjemne plynie a navzdory možno až punkovej neučesanosti sa dobre počúva. To nech je Islanďanom ku prospechu a netreba to brať ako samozrejmosť.
Aj na „Svartir Sandar“ sa v zásade dočkáme postupov, ktoré slávili úspech už minule. A nejde o nič rafinovaného: zopár jednoduchých motívov, neraz tvoriacich skladby presahujúce desaťminútovú hranicu. Za normálnych okolností súdny človek zvraští čelo, lenže tým normálnym okolnostiam Islanďania nikdy dosť dobre nezodpovedali. Minimálne vďaka špecifickej, seversky zádumčivej atmosfére miest, odkiaľ pochádzajú a ktorú sa im aj tentoraz na oba disky podarilo prepašovať.
Svoje robia aj uhrančivo rezonujúce gitary s charakteristickým zafarbením. Presne takým, aké krásne vyniklo v inštrumentálke „Draumfari“ a podľa ktorého si v budúcnosti aj novú, neznámu skladbu viete v hlave zaradiť pod písmeno „S“. Naliehavé drevorubačské kreácie Adalbjorna Tryggvasona zasa pomáhajú príznačne gradujúcim inštrumentálnym plochám stupňovať tlak a podchvíľou sa striedajú s pokojnejšími, elegickými vokálnymi polohami, upokojujúc rozbúrenú hladinu.
Príkladom občasného zlyhania systému, zavše pripomínajúceho Occamovu britvu, môže byť spočiatku krásne zadumaná, no celkovo zbytočne rozťahaná, preumelkovaná, a preto vcelku nudná „Fjara“. Paradoxne oveľa kratšia, než vrcholné suity celej kolekcie, čo iba potvrdzuje tento nešťastný výber na pozíciu pilotného singlu. Čiernym koňom celého dvojalbumu je melancholický ambientný záver prvého disku „Kukl“, čo je narozdiel od tradičných úsekov vystlaných „veľkopriestorovými“ riffmi tak trochu prekvapivé. Počas stále studených jarných večerov však zahreje.
Mal som dlho problém doceniť album ako celok. Asi preto, že nepôsobí dostatočne zomknutým dojmom a než by ste si hodinku a štvrť s chuťou vypočuli v kompletnom znení, oveľa častejšie si deň iba tak osolíte náhodným kúskom z tracklistu. Tým viac potom platí, že ak vás SÓLSTAFIR nikdy nezaujímali, novinka neponúkne dôvod, prečo to s nimi skúšať. Komu ale ich hudobný prejav už pred časom zarezal, postupne príde na to, že aj „Svartir Sandar“ je v skutočnosti pripravená na oveľa viac vypočutí, ako by sa na prvý aj druhý pohľad mohlo zdať.
1. Ljós í Stormi
2. Fjara
3. Þín Orð
4. Sjúki Skugginn
5. Æra
6. Kukl
7. Melrakkablús
8. Draumfari
9. Stinningskaldi
10. Stormfari
11. Svartir Sandar
12. Djákninn
Diskografie
Ótta (2014) Svartir Sandar (2011) Köld (2009) Masterpiece Of Bitterness (2005) Black Death (EP) (2002) Í Blóði og Anda (2002) Til Valhallar (EP) (1996)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2011 Vydavatel: Season Of Mist Stopáž: 39:42 + 37
Produkce: Fredrik Reinedahl, Aðalbjörn Tryggvason Studio: Sundlaugin
Album "Kold" neprekonali, ale stále to znie výborne (na dnešnej scéne), ale ďalší album rozhodne o ich osude, len dúfam, že nebudú "mlátiť prázdnu slamu" ako to robia poniektoré kapely...
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.