„Predstavte si elektrickú gitaru odpútanú od klišé a všetkých jej fyzikálnych limitov, ktorá utvára odvážny nový hudobný jazyk,“ píše o hudbe Christiana Fennesza americký City Newspaper. Popravde je prinajmenšom sporné, či Rakúšan skutočne vynašiel nový hudobný jazyk. Faktom však zostáva, že pokusy zaradiť jeho tvorbu sa často končia vymenúvaním troch, štyroch alebo až piatich žánrov v jedinej vete (ambient, elektro-akustická hudba, glitch, post-rock, white noise), pričom modifikácie gitarového zvuku, ktoré Fennesz prevádza na počítačových programoch, sú na míle ďaleko od sterilných a generických laptopových ambientov. Podobajú sa na zrnité lúče svetla, ktoré šteklia na tvári, alebo na deformované nahrávky exotického hmyzu. Prírodné motívy dominujú aj Fenneszovmu nedávno vydanému soundtracku k poetickému filmu z rakúsko-japonskej koprodukcie. A hoci nie je celkom jasné, aké kritéria zvoliť pri hodnotení filmovej hudby, keďže bola primárne stvorená pre iný účel, aký je bežný u hudobných nosičov, stále platí, že „AUN“ je dobrým štartom pre ponorenie sa pod hladinu Rakúšanovej brilantnej tvorby – alebo, ak chcete, dobrou zámienkou pre jej odporúčanie. Ak vnímame „AUN“ ako dielo oddelené od filmu, treba povedať, že napriek nesporným kvalitám sa nevyrovná žiadnemu z vrcholov Fenneszovej diskografie (či už je to „Venice“, „Black Sea“ alebo „Endless Summer“). Celkom pochopiteľne obsahuje viac rýdzo ambientných pasáži, ako je zvykom, niekoľko starších skladieb s klaviristom Ryuichim Sakamotom, no a predovšetkým je albumom viac fragmentárnym a menej vyhraneným. Ale aj tak dokáže príjemne potrápiť fantáziu predstavou, aké by to bolo, keby hudbu k filmom častejšie komponovali inovatívni autori.