One-man projekt je vec zákerná. Príliš často hlavne z internetu, ale aj z undergroundových distribúcií útočia v lepšom prípade v pivnici, v tom horšom v detskej izbe zbúchané zúfalosti, vydávané ako najtemnejšie, najatmosférickejšie, najdepresívnejšie alebo aj najpohanskejšie diela pod slnkom. Iste, depky to privodiť môže. Z toho, čo všetko sa na súčasnej scéne stáva možným a občas aj tolerovaným.

Inokedy sa zase niekto, kto tých hráčskych zručností zas až toľko nepobral, chytí na blato podladených strún gitary a basy, bicieho automatu, niekoľkých harmonizérov a v čo najhnilejšom, prípadne aj pornom „vylepšenom“ balení ponúka svetu extrém, aký ešte nezažil. A vy máte chuť začať si myslieť o krajinách (napríklad) Latinskej Ameriky alebo juhovýchodnej Ázie niečo veľmi zlého.

Skrátka, ak si niekto s „plešatou zpěvačkou“ rád spieva „já, já, já, jenom já“, tak pri sebavedomí vysoko prekračujúcom hudobnícku úroveň si koleduje o prúser. Ak však naozaj vie čo a ako, vznikajú vydarené veci, a to dokonca aj v štýle, akým je brutal death metal, kde sú fanúšikovia tak akosi zvyknutí, že aspoň traja – štyria ľudia na pódiu i v štúdiu budú. Napriek tomu je v BDM jednočlenných projektov/skupín niekoľko, a viaceré z nich dosť známe a rešpektované. Je to už pár rokov, čo sme u nás videli v akcii texaského vyhulenca Shawna Whitakera alias INSIDIOUS DECREPANCY. Bolo nás dokopy možno tridsať (pozdravujem ignorantov), ale popadané sánky vymetali z Collossea ešte dva dni po koncerte.

Podobným prípadom, a zhodou okolností podobným typom, ktorého by ste na základe výzoru na hráča totálnych deathmetalových surovostí netipovali ani náhodou, je Shaun LaCanne z wisconsinského Racine. Tento viac – menej už veterán stredozápadnej scény – v rokoch 1995 – 2000 hral na gitaru v svojho času pomerne uznávaných NUM SKULL – sa už dvanásty rok hrá na vlastnom piesočku, kde si ako gitarista, basgitarista, vokalista a programátor bicích stavia hnilú kopu, na ktorej okrem dema a dvoch splitiek vyrástli už aj štyri albumy a k nim DVD z minuloročného OEF.

PUTRID PILE registrujem už od prvého albumu, ktorý ale vyšiel v dobe, kedy sa nového brutálneho death metalu rojilo toľko, že človek to nestíhal počúvať, nie že ešte deliť zrno od pliev. Takže Shaunove začiatky si už proste nepamätám a dvojka „The Pleasure In Suffering“ vo mne zanechala dojem „dobré, zvlášť na to, že je to práca jedného človeka, ale bez výraznejších záchytných momentov“. Tri roky stará vec „House Of Dementia“ ale bola celkom inou pesničkou – taký šťavnatý, chytľavý a zároveň naozaj zverský nárez mi v dobe, kedy sa veľká časť scény začala hnať za prázdnou „technikou“, padol fakt dobre. Splitko s Whitakerovými VIRAL LOAD (jointová hlava toho má ešte o dosť viac) sľubovalo na základe troch noviniek od PUTRID PILE kvalitnú zábavu aj do budúcnosti. A tá je už od 24. mája prítomnosťou.

Jedenásť skladieb na „Blood Fetish“ extra nevybočuje zo smeru, nastoleného na predošlom disku, a to vôbec nie je na škodu. Je pravda, že napočúvanie novinky mi chvíľu trvalo, latka bola nastolená vysoko a po „House...“ sa akosi ťažšie hľadali chytľavé momenty a hlavne moment prekvapenia, ktorým bola v roku 2009 zvýraznená melodika, v jednej v vtedajších skladieb až taká orientálna, čo som teda nečakal. Nakoniec ale jedno do druhého zacvaklo všetko čo malo a máme tu album, ktorého hlavným znakom je naklepanosť, nekompromisnosť, extrémnosť a surovosť, skombinovaná s na pomery žánru a scény nečakaným citom pre harmonickosť a melodiku. Aj keď – PUTRID PILE sú plus – mínus z oblasti, v ktorej to s melódiami a atmosférou, zabalenou do brutality, vedeli také kapacity ako BROKEN HOPE a FLESHGRIND (ich záverečný opus „Murder Without End“ je album, ktorý by si zaslúžil zhruba desaťnásobne väčšiu pozornosť, než akej sa mu dostalo). Dá sa povedať, resp. vycítiť, že toto je aj veľká časť koreňov PUTRID PILE, keďže veľa riffov i melódií na tieto dve veci odkazuje. Často sa tu aj sóluje, a ani nie nejako chaoticky „aby bolo“, sóla sú väčšinou vyslovene melodické. Shaunov vokál v jeho hlavnej polohe je tiež z rodu Joe Ptacek/Rich Lipscomb. Okrem toho však zaznie aj poriadny výlevkový a kloktavý hĺbkový extrém a v druhom pláne často znie zúrivý škriekavý rev, takže o pestrosť a zároveň štýlovosť postarané je. Nikto neotravuje s „modernejšími“ vokálnymi záležitosťami a o mňa sa v taký čas skoro pokúša dojatie. Brutálny death metal do špiku kostí, stavaný na klasických riffoch, ktoré dokonca niekde bez bázne a hany znejú ako vytunená pocta SLAYER, a celkovo sa odohrávajú v klasických deväťdesiatkových schémach brutálneho amerického death metalu, sú len vyhnané do väčšieho extrému nekompromisnými tempami bicích. Tie aj ako program znejú autentickejšie než to, čo si v súčasnosti ani nie tak nahrá, ako skôr „naedituje“ polovica moderných strašne „brutálnych“ a hlavne nekonečne „technických“ kapiel.

Mimoriadne sympatický je mi Shaunov hudobnícky a skladateľský prístup. Zjavne netúži byť oslavovaný tými, pre ktorých je jedinou hodnotou technika, či už bez úvodzoviek alebo s nimi. Ten človek jednoznačne hrať vie, ale hrá účelne, chce, aby jeho skladby držali pokope. PUTRID PILE je priamočiara záležitosť, a aj tak v nej počujete, že gitarista nie je žiadny babrák. Hudba ako celok je chytľavá, rytmická, harmonická, v podstate ľahko vstrebateľná. A zároveň je to nárez ako sa patrí. Je to natoľko dobré, že nad textovou stránkou, ktorá s témami „sickness, gore, feces, mutilation, sexual sadism“ za tou hudobnou zjavne zaostáva o niekoľko tried, hodím rukou s tým, že nikto nie je dokonalý.