Štvrtá radovka z dielne birminghamských otcov grindcoru je zároveň prvou, na ktorej sa stretla najznámejšia a najproduktívnejšia zostava NAPALM DEATH. Mark „Barney“Greenway, Mitch Harris, Shane Embury a Jesse Pintado nahrávali už predchádzajúcu kultovku „Harmony Corruption“ a v roku 1991 do kapely pribrali bubníka Danyho Herreru, ktorý nahradil Micka Harrisa (SCORN, LULL, PAINKILLER).

Po tomto nadmieru úspešnom zaplátaní zostavy sa chlapi pustili do tvorby nového materiálu, ktorý bol znova iný ako všetko, čo dovtedy NAPALM DEATH vytvorili. Samozrejme, nedá sa povedať, že by Briti absolvovali nejaké štýlové kotrmelce, to určite nie - oni jednoducho len znova posunuli a do krásy rozvinuli svoje dovtedajšie snaženie. „Utopia Banished“ bol prvý z albumov NAPALM DEATH stelesňujúci modernú podobu tejto grindcorovej stálice.

Ak je možné „Harmony Corruption“ považovať za deathmetalový album s grindcorovými vplyvmi - niežeby som s týmto tvrdením súhlasil, ale stretávam sa s ním často -, tak potom v prípade albumu „Utopia Banished“ hrá bez debaty prím grindcore. Samozrejme sa ale otcovia moderného grindcoru hudobne nevrátili do dôb prvých dvoch albumov, kedy holdovali viac-menej bordeloidnej podobe tohto žánru. Namiesto toho si vymysleli svoju vlastnú hudobnú tvár, takú, akú sme dovtedy od nikoho iného ani len v náznakoch nepočuli a ktorá sa následne stala etalónom, aký sa dodnes mnohí, väčšinou neúspešne, snažia porovnávať.

Na „Utopia Banished“ sa podarilo Mitchovi Harrisovi a Jessemu Pintadovi, ktorí nahradili ešte pred albumom „Harmony Corruption“ Billa Steera (CARCASS), parádne zohrať a naozaj potiahnuť tvorbu skupiny riadnym skokom vpred. Smerom k drsnejším a prepracovanejším kompozíciám, k šialeným a zároveň aj kultivovaným kilám a miestami sme sa dočkali aj zaujímavých melódií. Ťažkým podladeným gitarám pomohli aj výborné bicie novej posily, ktorá sa ukázala ako nadmieru správna voľba, pričom spolupráca Danyho Herreru s druhou polkou rytmickej sekcie, s majtrom Emburym, je priam excelentnou ukážkou nekompromisnej extrémnosti, atómovej presnosti a pestrosti.

Rozhodnutie Lee Doriana opustiť NAPALM DEATH sa dá považovať za to najdôležitejšie, čo urobil v prospech tejto bandy, pretože prepustil miesto človeku, z ktorého sa stal napalmovský „trademark“. Svoj výborný growling z predchádzajúceho albumu na „Utopia Banished“ ešte viac vyšperkoval a doslova sa zžil s kapelou.

Ak mám dobré informácie, tak po odchode Micka Harrisa z kapely mal Barney väčší vplyv na tvorbu materiálu, pričom nešlo len o spev a texty. Kritika spoločnosti, zhnusenie z politiky i korupcie a podobné témy, ktoré dominujú textom zoskupenia v podstate dodnes, boli aj v roku 1992 klasikou, ktorú nezvládali mnohé iné kapely podať tak, aby nezneli ošúchane a hlúpo. Barneyho otvorená a súdna výpoveď tne do živého, ide priamo k veci a pritom nepôsobí pateticky.

Celý album je nadmieru kompaktný a aj pri veľkej snahe, hraničiacej doslova s hnidopichstvom, by som len sťažka na ňom našiel slabšie miestečka. Za vrcholy albumu je možné považovať „I Abstain“, „The World Keeps Turning“, „Idiosyncratic“ a „Awake“. Netypický zásek na konci nahrávky s názvom „Contemptuous“ mal byť poctou bývalému gitaristovi a spevákovi NAPALM DEATH Justinovi Broadrickovi (JESU) a jeho vtedajšiemu projektu GODFLESH.

Na zvuku nahrávky mal veľký podiel producent Colin Richardson, s ktorým NAPALM DEATH spolupracovali po prvýkrát u radovky, a kto pozná diskografiu tejto stálice, vie, že nie naposledy. Colinovi sa podarilo - samozrejme, že v spolupráci s NAPALM DEATH - určiť zvukový trend, ktorého sa nielen oni držali ešte mnoho rokov a v podstate z jeho základov vychádza káždá súčasna grindcorová skupina.

Zaujímavou informáciou, ku ktorej som sa dopátral až teraz, je fakt, že na nahrávke sa tiež nachádzajú dialógy z filmov Oni žijú (John Carpenter) a Olovená vesta (Stanley Kubrick).