Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Názov MURDER CONSTRUCT ste, pokiaľ sa zaujímate o vydavateľskú činnosť Relapse Records, mohli zachytiť už v roku 2010, kedy toto zoskupenie debutovalo s rovnomennou EP. Komu to ušlo, môže ako prvú informáciu vziať to, že na pomery extrémnej scény ide o „hviezdnu“ zostavu - basák Caleb Schneider popri MC hrá v BAD ACID TRIP, bubeník Danny Walker si hranie prekladá účinkovaním v goremetalovom kulte EXHUMED a u progresívnych INTRONAUT. Gitarista Kevin Fetus má svoje odohrané u grind/crustových WATCH ME BURN a death/grindových CATTLE DECAPITATION. S EXHUMED ešte nekončíme, pretože gitarista a vokalista Leon del Müerte tam basuje, a vrátime sa aj k „stínaniu dobytka“, odkiaľ je vokalista Travis Ryan, o.i. jeden z tých, ktorí sa zaslúžili o to, že ma po rokoch existencie a zopár albumoch CATTLE DECAPITATION konečne vážnejšie zaujali.
MURDER CONSTRUCT sú z kalifornského Los Angeles a pretože ide o jednu z lokalít, kde už po polovici 80. rokov tvrdá hudba začala vstupovať do extrému zvaného grind core – NAUSEA, TERRORIZER, neskôr žezlo v Kalifornii prevzali PHOBIA – a takisto prevažujúce hudobné aktivity účastníkov jasne signalizujú, že v MC sa nejaký gothic pop black metalcore bude hrať asi sotva. Týmto hudobníkom ide najlepšie a tak akosi od srdca grind core, čo dokazuje jedenásťskladbový, takmer polhodinový prvý dlhohrajúci album.
V úvode MURDER CONSATRUCT začnú zvoľna, zlovestne a pochmúrne, aj vďaka záhrobnému vokálu by ste očakávali skôr nejaký old school doom/death metal v štýle starších HOODED MENACE (pretože ten nový album, čo ja viem, to je snáď nejaký „PARADISE LOST – Gothic revival“), ale toto lakovanie skupinu po necelej minúte prestane baviť a vylezie s farbou von. Prvoligový grind core, to je o čo tu beží, a to grind core americký, kalifornský a klasický.
Priznám sa, že niektoré moderné podoby US grindu, „polámané techniky“, aké servírovali napríklad MARUTA, ma za srdce nikdy extra nechytili. MC sa do týchto vecí nepúšťajú, to, že ide o technicky zdatných hráčov, vedia predviesť aj pri hraní priamočiareho, nasypaného grindu, ktorý zo vzorov ako TERRORIZER, PHOBIA a prípadne aj BRUTAL TRUTH, NAPALM DEATH alebo ROTTEN SOUND vychádza dosť výrazne a neskrývane.
Rýchle, divoké, nekompromisné skladby s kvalitným a zároveň správne neuhladeným zvukom. Dva hlavné vokály – hlboký grindový ryk, striedaný škrekom, a tu a tam doplnený deathmetalovým zagrowlovaním až kdesi zo žalúdka. Nejaké tie chaotické sóla a pár disharmonických vyhrávok, občas spomalenie, v ktorom sa MURDER CONSTRUCT nemilosrdne hrnú vpred. Nárez, energia, priamočiarosť a prekvapenie v podobe záverečnej skladby, odspievanej v španielčine. Na grind core netypický, takmer sedemminútový „epos“ pozostáva z niekoľkých častí, a tak sa tu vystrieda nárezový grind, bahenný sludge, pochmúrny doom a na cestu z grindcoreového inferna poslucháča odprevadí dramatická inštrumentálna vyhrávka, ukončená klavírom. Celkovo veľmi kvalitný materiál.
1. Red All Over
2. Under The Weight Of The Wood
3. No Question, No Comment
4. Gold Digger
5. Compelled By Mediocrity
6. The Next Life
7. Dead Hope
8. Feign Ignorance
9. Mercy, Mercy
10. Malicious Guilt
11. Resultados
Hned první skladba naznačuje, že u DEUS MORTEM se věci začínají měnit. Poláci posunuli svůj BM do čistějších a melodičtějších vod. Jistě, řízky se občas klepou nekompromisně, nicméně i tak je ústup do přijatelnějších sfér znát. Osobně mi to ale nevadí.
Jeden z nejvíce obskurních rituálů roku 2024. Lidé (?) okolo IMPETUOUS RITUAL / GRAVE UPHEAVAL vyrukovali s neotesaným black/death metalovým manifestem. Divokost, chaotičnost, ale zároveň i slušný skladatelský skill. Hudba dle mého gusta. Více za týden.
Timothée Chalamet sa vraj na place nechal oslovovať Bob; naučil sa hrať na gitaru a spievať ako Dylan. Film, pokrývajúci roky 1961-65, stojí na hereckom a hudobnom výkone hlavných hviezd (a na skvele zapracovaných piesňach). Inak sa do hĺbky príliš nejde.
Vtipné intro je naozaj iba začiatok skvelého zážitku, ktorý nám opäť pripravili odviazaní a radostní Švédi. Tento let do Taškentu je naozaj veľká paráda. Vzletné melódie, príjemná atmosféra - hodinka uletí ako nič. Opäť raz nesklamali!
První deska po návratu Bobby Lieblinga z vězení potvrzuje teze o starých psech a nových kousích. Pro alespoň s nějakou starší nahrávkou obeznámené jedince album moc novinek nepřinese, na druhou solidní standard temného rocku/doomu ze staré školy potěší.
Hitový generátor sice pořád pracuje, ale už se z něj bez pravidelné údržby trochu kouří. Švédové opět natahují stopáž až někam k jedné hodině a to se hlavně ke konci nahrávky už dost projevuje. Stále příjemný poslech, ale trhlinky se postupně zvětšují.
Pohrobci skvělých GLACIATION se vrací po dlouhé dekádě s půl hodinou obtížně zařaditelného post BM, který oproti původní kapele působí podstatně lyričtějším, křehčím dojmem. Zároveň je to opět výzva pro posluchače propracovat se do téhle fascinující vize.