OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Ani sa nechce veriť, že od vydania „The Unspoken King“ ubehli už štyri roky. Spomienka na to, ako si pilier kanadského technického a brutálneho death metalu „vystrelil“ z fanúšikov a snahou o „odkrývanie nových hudobných dimenzií“ si vyhodil do povetria dobrú povesť, je ešte stále živá a zábavná. Ale aby som bol spravodlivý – album by bol v podstate v poriadku, ak by ho nahrala nejaká nová death- a metalcorová družina, ale nie niekto, kto v trochu inom a naozaj extrémnom žánri patril medzi tých, o ktorých sa hovorilo s úctou.
Je rok 2012 a je aj načase venovať sa siedmemu dlhohrajúcemu, tentokrát eponymnému albumu voľakedajšieho montrealského božstva. Nuž, čo nám to (väčšinou) „Frantíci“ nachystali? Osobne to hodnotím ako návrat k tomu, čo od nich extrémne metalovú verejnosť bavilo naozaj. Nechce sa mi špekulovať, či sa rozhodli „zahrať na istotu“, prípadne zachrániť si zvyšok povesti a znovu si získať rešpekt, alebo či sa na základe dosť často „krajne nenadšených“ recenzií pokorne podriadili želaniu fanúšikov. To posledné snáď nie, kapele sa odpustí podivný experiment, odpustí sa jej aj vychcanosť, ale strata sebaúcty, to ťažko.
Novinka obsahuje osem skladieb. Už to vyzerá nádejne, ako za starých, pre mnohých najlepších čias „None So Vile“ a „Whisper Supremacy“. Spozornieť možno pri obale s takým akýmsi „cirkusáckym“ hlavným logom (v menšom ho nájdete už na „Once...“). Ale je tam aj to originálne, a k nemu starí dobrí okrídlení démoni. V podstate tá grafika vystihuje hudobnú zložku nového albumu CRYPTOPSY. Čo-to sa dalo očakávať už na základe prvých dvoch zverejnených skladieb, „Two Pound Torch“ a „Red Skinned Scapegoat“, niečo ako „žeby opäť mohlo byť dobre?“, ale bolo lepšie očakávania krotiť, lebo pamätáme si, ako sa naposledy podarilo namotať ľudí MORBID ANGEL. A fanúšikovia potom pálili za drahé peniaze kúpené „truhlice“. K tomu tých pár melodických deathmetalových pasáží, ktoré v zásade nezneli zle, ale na hranie „Škandinávie“ už pred rokmi doskákala iná voľakedy najlepšia kanadská extrémna banda. A obvinenia z death- a metalcoru sú v súčasnosti to posledné, čo Flo a spol. potrebujú. Nie že by sa po nete nezjavili, v prvom afekte a dosť mimo misu.
„Cryptopsy“ je po hudobnej stránke pre mňa ako fanúšika s výnimkou „The Unspoken King“ všetkého, čo CRYPTOPSY vydali, v poriadku a som spokojný. Stále je to ich charakteristický vysoko technický rýchly a brutálny death metal s množstvom gitarových a basových vyhrávok a s nenapodobniteľnými Mounierovými bicími. Návrat Jona Levasseura, ktorý bol pre skupinu jedinou možnou záchranou, splnil očakávania, počujem hudbu, vychádzajúcu z toho, čo sa tu hralo v časoch „Whisper Supremacy“ a „And Then You’ll Beg“, ale hranú s prihliadnutím na to, že je rok 2012, takže žiadne retro samého seba.
Vokalista Matt McGachy sa konečne ukazuje ako niekto, kto bol pre CRYPTOPSY celkom dobrou voľbou. Stačilo vypustiť „emo“ registre, sústrediť sa na šťavnatý hlboký growl a o čosi ľudskejší deathmetalový rev, jedno i druhé rozohrať vo viacerých hladinách intenzity, skombinovať, a výsledok považujem za veľmi dobrý. Bavil ma Lord Worm, Mike DiSalvo tiež, aj keď na rozdiel od mnohých mi jeho často dosť „civilný“ a zľahka HC prejav až tak nechýba. To, že na žiadnej štúdiovke nie je Martin Lacroix je škoda, naživo bol v CRYPTOPSY výborný. Ale aktuálne je vokál v „Crypto“ na veľmi dobrej úrovni, podobne ako naozaj intenzívna, kopajúca, agresívna a zároveň svojsky atmosférická technicko/brutálna deathmetalová hudba, pri počúvaní ktorej sa dá ten predošlý album odpustiť ako materiál, na ktorom CRYPTOPSY hľadali a nenašli. Tu je všetko, čo má byť, album je pestrý, chytľavý, zároveň kvalitne skomponovaný, drží pokope a znie tak akosi „nezapredane“.
Zvuk je pomerne čistý a priezračný, na čo si ale bolo treba zvykať už od „None So Vile“, kde všetky tie kadejaké vyhrávky bolo počuť viac, než v tých rokoch u najextrémnejších bánd bývalo zvykom. Aspoň sa tie harmónie a zmeny ľahko lovia. A v dnešnej dobe vlády mrzkej umelohmotnej preprodukovanej sterility vydávanej za death metal znie album pri tej čistote a vybrúsenosti v podstate prirodzene, zvlášť sa mi páči, že Mounierove bicie stále znejú ako bicie a nie ako tie kvantá zmutovaných... naeditovaností.
Ak to zrátam, dostávam „starých dobrých CRYPTOPSY“ po nejakých tých zásadnejších zmenách v zostave a so súčasným ksichtom, je to viac než som čakal. Kto čakal niečo iné, môže si z hodnotenia škrtnúť koľko chce.
Od CRYPTOPSY som radšej nič nečakal, napriek tomu môžem konštatovať, že „v opravnom termíne“ sa celkom vytiahli. Po tom, ako veľmi sa museli nútiť do toho, aby sa priblížili k tomu, čo od nich očakávali tí, ktorí im to riadne dali zožrať za predošlý album, pátrať nebudem, nie je to moja starosť.
8 / 10
Flo Mounier
- bicie
Jon Levasseur
- gitary
Christian Donaldson
- gitary
Matt McGachy
- vokály
Olivier Pinard
- basgitara
1. Two-Pound Torch
2. Shag Harbour's Visitors
3. Red-Skinned Scapegoat
4. Damned Draft Dodgers
5. Amputated Enigma
6. The Golden Square Mile
7. Ominous
8. Cleansing The Hosts
As Gomorrah Burns (2023)
The Book of Suffering – Tome II (EP) (2018)
The Book Of Suffering - Tome 1 (EP) (2015)
The Best Of Us Bleed (Best Of) (2012)
Cryptopsy (2012)
The Unspoken King (2008)
Once Was Not (2005)
None So Live (2003)
And Then You'll Beg (2000)
Whisper Supremacy (1998)
None So Vile (1996)
Blasphemy Made Flesh (1994)
Ungentle Exhumation (demo) (1993)
Na jednej strane ostať sami sebou, nepošliapať kult starých albumov a zavďačiť sa odvekým fanúšikom, no na strane druhej ukojiť svoju túžbu experimentovať. Ťažké to veru majú tí CRYPTOPSY.
Dôležitý je však výsledok a je v podstate jedno, akou cestou sa k nemu hudobníci dostanú. A ten je v prípade eponymnej nahrávky vcelku priemerný (nádych), na rozdiel od nahrávky minulej. (Ďalší nádych) lebo tá zanechala dojem veľmi príjemný.
Mlácení železem, vyvolávající oblaka nachlazeného murmuru, plech na plech, ne na šrot a ty zjemnělé vyhrávky potěší.
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.