Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Ak by takto spievali o Bohu ďalšie kresťanské kapely, možno by som tiež mal bližšie k viere.
Talent a oduševnenie, aké David Eugene Edwards vložil najprv do 16 HORSEPOWER a neskôr do WOVEN HAND, prekvapivo inšpirovali aj ľudí z úplne opačného spektra – či už sú to satanisti MARDUK (sic), bezverci PRIMORDIAL alebo experimentátori TOOL a MANES. Potvrdzuje to, že aj v dnešných časoch, kedy je ľudovým hrdinom pochybujúci individualista, si stále vážime veľkého človeka oddaného myšlienke. Obdivujeme jeho zápal, úprimnosť a unikátnu víziu. A v kútiku duše mu závidíme jeho iskru.
Je pozoruhodné, ako často je hudba kresťana s indiánskymi predkami uvádzaná ako niečo, s čím prežijete najťažšie aj najlepšie okamihy života. Až si človek nie je istý, či nestráca kritický odstup, keď je preňho aj dramaturgicky zbabraný album „The Threshingfloor“ beznádejne najlepším albumom roku 2010. Zároveň je ale vďačný, že ešte stále existuje niečo, čo ho o kritický odstup pripraví. Spoľahlivo a opakovane.
Práve o tom je nový album WOVEN HAND. Znova riskuje, znova zapisuje neopakovateľné, znova má svoje chyby a znova ich zadupe do zeme minútami, ktoré sú skrátka úchvatné. WOVEN HAND bol vždy skôr o pokore ako o dočahovaní dokonalosti.
„The Laughing Stalk“ je nečakaným obratom k tvrdosti a živelnosti koncertných vystúpení. Ešte nedávno to vyzeralo, že denverský zázrak bude skôr prehlbovať záujem o cudzokrajný folklór. Ibaže David Eugene Edwards znova spomína na mladosť, kedy ho okrem kostolnej hudby a indiánskych zvykov formovali tiež Nick Cave, THE GUN CLUB alebo JOY DIVISION. Novinka odkladá bokom obdobie alternatívneho country, intímneho i svetového folku. Dokonca aj obľúbenú banjolu. Je to temná, frajerská, biblická americana. Nadhadzuje tučné riffy, spontánne výkriky a „dýcha ťažkú hlinu“, ako sa spievalo v starej skladbe „Your Russia“.
Okrem toho je tradične ohromujúca spevácky a textovo. David Eugene Edwards nie je hercom, ale dielo skutočne prežíva. Jeho texty o Bohu nie sú iba odpočuté frázy, ale metafory žijúce vo vlastnom svete (a vychádzajú dokonca knižne). Na koncertoch David vyvracia oči, nevedomky pľuje, hýbe nohami a bez ohľadu na to, či hrá utiahnuté alebo výbušné skladby, vždy máte pocit, že na pódiu odovzdáva svoje vnútro a spieva nenapodobiteľne.
Práve tieto zaklínadlá sú po prvýkrát hmatateľné aj na albume. Na rozdiel od silných, no ešte stále kultivovaných piesní z nahrávok „Ten Stones“ a „Mosaic“ je „The Laughing Stalk“ naozaj zemitý a nespútaný so všetkými pre a proti, ktoré k tomu patria. Ako vždy, aj teraz sa jeho experimentovanie občas triafa vedľa („Coup Stick“, „As Wool“), zvyšok je ale často odzbrojujúci.
Slovom, netreba sa tomu brániť. David Eugene Edwards sa po dvadsiatich rokoch postavil zo stoličky a hrá diabolsky dobre – bez ohľadu na väčšie sympatie k jeho minulej tvorbe, ktorá je pre mňa náboženstvom.
Najlepšie skladby: Maize, Long Horn
Ako hodnotím predošlé albumy: Woven Hand (2002) - 8/10 Consider The Birds (2004) - 10/10 Mosaic (2006) - 10/10 Ten Stones (2008) - 9/10 The Threshingfloor (2010) - 8/10
1. Long Horn
2. The Laughing Stalk
3. In The Temple
4. King O King
5. Closer
6. Maize
7. Coup Stick
8. As Wool
9. Glistening Black
Diskografie
Refractory Obdurate (2014) The Laughing Stalk (2012) Live At Roepaen (DVD) (2012) Black Of The Ink (EP + kniha) (2011) The Threshingfloor (2010) Ten Stones (2008) Puur (soundtrack) (2006) Mosaic (2006) Consider The Birds (2004) Blush Music (soundtrack) (2003) Woven Hand (2002)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2012 Vydavatel: Glitterhouse Records Stopáž: 42:47
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.