OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Knihu o ríšskom maršalovi Erwinovi Rommelovi napísal britsky dôstojník Desmond Young ešte na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia. Desmond Young bojoval v Afrike proti rommelovmu Afrika Korpsu a padol tam do zajatia, počas ktorého na krátku chvíľku stál zoči-voči tejto legendárnej postave. Ako vojak a dôstojník sa zaujímal o konanie a myslenie tohto nemeckého veliteľa na bojovom poli, no nakoniec si položil otázku, aký vlastne bol Rommel ako človek. Precestoval mnoho kilometrov a rozprával sa s desiatkami ľudí, ktorí Rommela poznali, počínajúc jeho manželkou, synom a končiac Rommelovými priateľmi a spolubojovníkmi. Rovnako preštudoval tisíce dokumentov a Rommelovú súkromnú korešpondenciu, ktorá mu bola poskytnutá.
Na základe jeho mravčej práce vzniklo dielo podrobne mapujúce život, vlastnosti a činy Erwina Rommela. Na pozadí bitiek v severnej Afrike, ktoré autor spomína len okrajovo, sa čitateľovi odkrýva fascinujúci príbeh človeka snažiaceho sa byť dobrým človekom a zároveň skvelým vojakom. Young spracoval tento životopis od Rommelovho narodenia a detstva, no samozrejme naviac sa venuje jeho kariére vojaka, ktorá sa začala ešte pred prvou svetovou vojnou. Okrem osobného života je v knihe opísaný aj jeho vzťah k Nemecku, nacistom, ako i Hitlerovi, pričom sa autor podrobne venuje Rommelovmu taktickému mysleniu, ako i aktom neposlušnosti, kedy odmietol splniť Hitlerom parafované rozkazy, ktoré boli v rozpore s jeho svedomím. Rovnako podrobne sa venuje Rommelovej účasti na pokuse o atentát na Hitlera, ktorá ho v podstate neprávom stala život.
V knihe autor sčasti vyvracia aj všeobecne uznávanú fámu, že za nesprávnymi strategickými rozhodnutiami bol výlučne Hitler. Podľa spomienok Rommelových kolegov, ako i podľa ďalších písomných dôkazov, je jasné, že počas Rommelovej africkej anabázy, ako i neskôr počas jeho pôsobenia na atlantickom vale, boli za mnohými neúspechmi Afrika Korpsu a Wehrmachtu aj intrigy, závisť a otvorené nepriateľstvo vo vnútri samotnej nemeckej armády.
Jedinú nezrovnalosť, na ktorú som v knihe natrafil a ktorá zamrzí, je Youngovo tvrdenie, že Wehrmacht bojoval všade, až na niektoré výnimky, čestne a nezúčastňoval sa nacistických zločinov. Tento nedostatok ospravedlňuje len fakt, že v dobe vzniku tejto knihy o tom bola presvedčená drvivá väčšina západného sveta. Dnes je samozrejme jasné, že aj Wehrmacht napomáhal SS a nacistom v páchaní vojnových zverstiev, hlavne na východnom fronte, vynímajúc severnú Afriku, kde nebojovali jednotky SS, a na týchto územiach nebolo Židov, ktorých nacisti tak nenávideli.
Aj napriek veku si táto kniha s podtitulom „Rommel byl Afrika Korps, Afrika Korps byl Rommel“ zaslúži pozornosť, a to hlavne z dôvodu, že ukazuje človeka, ktorý bojoval na nesprávnej strane, no i napriek tomu ostal človekom...
Fotografia: Wikimedia Commons
Výborna kniha o poľnom maršálovi Erwinovi Rommelovi, ktorý bol slávnym a smelým taktikom, a rešpektoval ho aj nepriateľ.
Vydáno: 2008
Vydavatel: Naše Vojsko
ISBN: 9788020609618
Počet strán: 248 strán
Väzba: brožovaná väzba
Rozmer: 145×205 mm
Hmotnosť: 300 g
Jazyk: český jazyk
Preklad: Jiří Mayer
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.