Dvadsať turbulentých rokov existencie kapely, nový nosič, ktorý vydavateľ označuje ako album roka, prvý oficiálny klip, zmeny v zostave a chystaný krst. To všetko sú dôvody, pre ktoré som oslovil Ivina, gitaristu skupiny OBLITERATE. Okrem týchto tém sme prebrali aj kvalitu svetovej i domácej scény, kultúry všeobecne, populárny ukrajinský nealkoholický nápoj a ďalšie zaujímave témy.

Máte nový album, takpovediac je ešte teplý, skús nám ho trochu predstaviť.

S radosťou, pre istotu v dvoch reklamných verziách, krátkej a dlhej. Ak niekto nemá rád takéto obkecávanie, môže tú dlhšiu pokojne preskočiť.

V skratke tento zaujímavý a v peknom obale schovaný album je plný dobrej hudby a taktiež schováva zopár prekvapení.

A teraz tá dlhšia: už zhruba pred rokom, keď sme sa v kapele dohadovali, že čo s novou nahrávkou budeme robiť, dospeli sme k tomu, že skúsime osloviť Petra Beťka a jeho Gothoom production, či by nemal záujem. Prekvapivo mal, a tak hlavne vďaka nemu sme konečne v auguste držali výsledný výtvor v rukách. Prvé, čo by mohlo zaujať pri pohľade na obal, je fakt, že obsahuje len šesť skladieb, čo u grindových kapiel asi nebýva zvykom. Ale stačí si ho dať do prehrávača a bude jasné , že tam niesú žiadne sekundovky. Ale hlavne by malo zaujať a aj v to dúfame, že zaujímať bude hlavne svojim obsahom. Ak niekto má ešte aj dnes zafixované, že OBLITERATE rovná sa istá birminghamská veličina, bude po stlačení tlačidla „play“ riadne šokovaný.

Tým, čo sa s vašou novou tvorbou ešte nemali možnosť stretnúť, skús vysvetliť, čo majú očakávať.

„Nováčik“ môže očakávať niekoľko tvrdých riffov, občas spomalenie a občas zrýchlenie, melodickú a občas i disharmonickú zmes zabalenú do precíznej Barbieho rytmiky, vyšperkovanú rôznymi aranžérskymi lahôdkami. Od roku 1992, keď sa dala dokopy prvá zostava OBLITERATE, sa toho naozaj udialo veľmi veľa, či už personálnych zmien, rôznych osobných i neosobných rastov i pádov, a to sa zákonite muselo odraziť aj v tvorbe, aj keď najvýraznejšie zmeny sa stále diali pod vplyvom tej osoby ktorá to mala viac-menej pod hudobným dohľadom. Veď práve osobnosť ako je Tomako (gitara 1992-2004), či po jeho odchode Boris (gitara 2004-2007), tam stále priniesli niečo čim sa odlišovali, a práve takto mám na tomto posune vplyv aj ja od roku 2007, veď som do OBLITERATE prišiel z úplne iného hudobného smeru. Zmeny sa ale nikdy nediali pod nejakým tlakom, jednoducho iná doba, iní ľudia. Stále tam však bola a je jedna spojnica, ktorá spája minulosť OBLITERATE s jej budúcnosťou, a to je bubeník Barbie.

Takže kam a prečo vašou tvorbou smerujete?

Kam by sme smerovali? Dúfam, že správne po socialisticky - vpred. (Smiech.) Ale vážne, pri tvorbe mám v podstate len jedno kritérium: kým s niečím nie som spokojný na sto percent, tak to ďalej neposuniem. Dalo by sa povedať, že mojou snahou je, aby každá skladba bola „zaujímavá“, a keď sa podarí aj nejaký dobrý melodický námet, o to lepšie. Na „Superboring“ sa podarilo nazhromaždiť dosť silný materiál, možno to akosi súvisí aj s obdobím, v ktorom vznikal. Ktovie, ale snáď nebude treba ďalšie komplikácie k tomu, aby sme opäť nazhromaždili pár zaujímavých kúskov.

Spomínaš obdobie v ktorom vznikal „Superboring“. V čom bolo také komplikované?

Tie komplikácie sa začali s odchodom basáka Maťkesa, keď sme asi tri mesiace zháňali náhradu, ktorá sa nakoniec našla v osobe nežného pohlavia menom Sáša, ale medzitým sme prišli o skúšobňu. Nová sa našla relatívne skoro, ale to miesto bolo príšerné, a tak sme hľadali ďalej. Nakoniec sme našli vhodný priestor a sme tam spokojní doteraz, ale ešte stále nebol koniec komplikáciám. Rozišli sme s Gabim (spev) a až do jeho návratu sme vyskúšali dvoch ďalších spevákov. Medzitým odišla Sáša a prišiel Janči, ktorý sa musel učiť všetky skladby, aby ich v štúdiu mohol nahrať. A počas celého tohto šialeného obdobia sme aj skúšky mávali len sporadicky, vďaka mne a mojej práci na opačnom konci republiky.

Máte dvoch členov, ktorí okrem OBLITERATE pôsobia aj iných kapelách. Nie je niekedy komplikované zosúladiť termíny a záujmy?

Bolo, je a bude to ťažké zosúladiť, ale nič iné nám neostáva. Našťastie - či bohužiaľ? - sa hudbou neživíme, takže si nemusíme ísť po krku. Ešte by som podotkol, že okrem kapiel musíme hlavne my starší koordinovať aj rodinné záujmy a v tomto ohľade to tiež niekedy býva dosť zaujímavé. (Smiech.)

Vráťme sa k novému albumu. Prečo názov „Superboring“?

Pôvodne sme mali v pláne nazvať toto CD „Mostly Harmles“ („Prevažne neškodný“), ale keď som napísal text „Superboring“ („Supernuda“), hneď som vedel, že práve tento názov bude to pravé, a to z dvoch hlavných dôvodov. Za prvé vystihuje dokonale, ako vnímam, kam dospela scéna či domáca alebo zahraničná. Všetko je dokonalé: zvuk, obaly, merchandise, oblečenie či koncertná choreografia. Akurát, že väčšina znie ako cez kopirák. K tomu by som podotkol ešte toľko, že sa to dá uplatniť skoro na všetko, čo sa v dnešnej kultúre deje, či už vo filme, hudbe alebo literatúre, proste forma prevažuje obsah. Ale našťastie stále je dosť výnimiek, ktoré idú proti prúdu. Ďalším dôvodom, prečo „Superboring“, boli niektoré reakcie ľudí na našu tvorbu. Asi im vadí, že sa snažíme posúvať a hľadať niečo nové, namiesto toho sa dožadujú muziky, ktorá otrocky vychádza z toho, čo vzniklo pred desaťročiami. Tak sme sa rozhodli nazvať náš album „Superboring“ a takto im nastaviť zrkadlo.

Nemôže byť názov z psychologickej stránky kontraproduktívny? Zober si niekoho, kto vás vôbec nepozná, chytí do ruky vaše CD, prečíta si jeho názov a povie si: prečo by som si mal kupovať Supernudu?

Keď sa na to pozriem z pohľadu, akým na nás pozerajú naše komerčné televízie, tak lepší názov sme si ani nemohli vybrať. Veď treba šokovať, šokovať a šokovať! (Smiech.) Možno to niekomu nedá a pokúsi sa zistiť, prečo supernudný, či to je naozaj taká nuda, ako hlása ten názov. A ak nie, tak snáď niekoho aspoň ten obal priláka. (Smiech.)

Kto je jeho autorom?

Tak, ako aj v prípade predchádzajúceho albumu „Something Wrong“ ho mám na svedomí ja, ale kým som sa dopracoval od úplne prvého nápadu až k definitívnej podobe ubehlo more času. Pôvodne som oslovil niekoľko ľudí a konfrontoval som ich s mojou predstavou, čo by mal obal vystihovať, ale nijako to nedopadlo. Takže som pokračoval v tvorbe vlastného návrhu, až sme sa zhodli - či už v kapele alebo aj s Peťom Beťkom - na tom, ktorý sa ocitol na „Superboring“.

Keďže si autorom textov, o čom pojednávajú tie na „Superboring“?

Až na „Mostly Harmless“ , ktorý napísala naša ex-basgitaristka Sáša, sú texty mojou prácou, takže sa k nim môžem vyjadriť aj trošku podrobnejšie. „00110000“ - v jednoduchosti o internetových chrobákoch truhlíkoch, ktorí všade boli, všetko vedia, ale najlepšie zo všetkého im ide šírenie nenávisti, závisti a vecí tomu podobných. „Freefall Society“ - myslím, že už samotný názov dosť napovedá, je to o našej modernej civilizácii, ako s rozmachom pomaly pracujeme na vlastnom páde. „Mostly Harmless“ - ekologická téma, ako nám to raz všetko naša zem oplatí. „Superboring“ som už pred chvíľou rozmontoval. „Like A Falling Leaf“, a „Circles In The Dust“ - dosť vybočujú od zvyšných textov, pretože sú osobnejšie a tam som si vypísal to, čo sa mi za posledné roky nakopilo.

Album je vonku od augusta, krstiť ho nebudete?

Krst samozrejme bude, akciu sme odsunuli na jeseň a uskutoční sa v tom istom podniku, kde sa točil náš prvý oficiálný klip, nášom skoro domovskom Cassbare, a to za účasti FISH ART COLLECTION 12. októbra 2012.

Kde ste nahrávali?

Nahrávanie „Superboring“ bol vcelku komplikovaný proces, hlavne kvôli tomu, že som bol neustále preč z domu kvôli mojím pracovným povinnostiam. Ale postupne sme sa posúvali vpred. Bicie sme nahrávali na dvakrát v košickom štúdiu Klakson. Štyri skladby na jar 2011 a ďalšie dve na jeseň. Väčšinu gitár som nahral u Maťa Barlu v Poprade, basgitaru, moje sóla, plus nejaké aranžérske drobnosti v mojom domácom „mikroštúdijku“ Fork In The Eye a nakoniec všetky spevy a pár zvyšných doprovodných gitár v košickom Music Distillery. A potom ako Jozzy (ex-WENDIGO, LEANDER RISING, STRING THEORY) nahral sóla u seba doma, sme mohli konečne poslať materiál na mix a master už zmienému Maťovi Barlovi, ktorý odviedol perfektnú prácu s ktorou sme naozaj spokojní.

Zvuk vašej nahrávky je možné pochváliť, pretože je dobrý nielen na naše pomery, ale pokojne s ním možno konkurovať aj na západných trhoch. Aj napriek tomu: nemyslíš, že ste mohli dosiahnuť aj viac, ak by ste napríklad využili služby nejakých skúsených producentov?

Za tieto slová chvály ďakujem, ale veľkú úlohu na tomto mali (okrem môjho producentského dohľadu) aj všetci členovia a Maťo Barla. Čo sa týka toho, či by sa dalo dosiahnuť aj viac, tak si myslím, že veľký zahraničný producent by to mohol ešte viac vyzdvihnúť ako aj dosť potopiť, nakoľko tam je to už naozaj otázka financií. Veľký producent si samozrejme nemôže - aspoň by nemal - dovoliť pustiť von odbitú robotu, ale všetko záleží od rozpočtu určeného na jeho prácu. A ďalší dosť rozhodujúci moment pre túto cestu bol aj fakt, že sme nechceli znieť ako len dobre znejúca kópia niečoho, chceli sme dať našej nahrávke aj trochu vlastnej tváre.

Keď tomu rozumiem dobre, tak si sa obával, že by ste nevedeli dať dokopy dostatok financií na nadštandard a v konečnom dôsledku by ste sa dočkali len nejakého bežnej a priemernej produkcie?

Áno, dalo by sa to aj takto povedať. Kvôli tomu som si ešte skôr robil aj prieskum, že čo, kde, ako a za koľko. Nakoniec nebolo rozhodovanie jednoduché. A áno, jedným z dôležitých faktorov boli aj financie. Ale verím, že sme sa rozhodli správne.

Na albume hosťujú traja muzikanti: Peter Hija (GOD DEFAMER, FISH ART COLLECTION, DIE PROUD), Lenka Pavúková (CHORÉ VRANY), Jozzy (ex-WENDIGO, STRING THEORY, LEANDER RISING). Prečo ste si vybrali práve ich?

Peťo bol jasná voľba, niektorí možno vedia, že zastúpil nášho speváka Gabiho na ukrajinskom turné v roku 2009, ktorého sa Gabo nemohol zúčastniť pre pracovné povinnosti. Peťa si vážim pre jeho prístup a zanietenosť k veci a to, aký výkon podal či už na spomínanom tour alebo na nahrávke GOD DEFAMER, je úžasné. Lenka až taká jasná voľba nebola, chceli sme do „Circles“ dať čistý spev , ale dlho sme sa nevedeli rozhodnúť, koho osloviť. Až Gabo prišiel s tým, že prečo nie Lenka. V štúdiu sa ukázalo toto rozhodnutie ako dokonalé. Jozzyho hru na gitaru a spôsob, akým pristupuje k sólam, obdivujem odkedy som objavil WENDIGO. Plus to, že sme s nimi aj odohrali dva koncerty, je môj veľký osobný zážitok. Tak si asi vieš predstaviť, ako potešilo, že s takou veľkou ochotou a radosťou pristúpil na túto ponuku. A o výsledku sa snáď ani nemusíme baviť, treba si to radšej vypočuť.

Pokiaľ dobre viem, Jozzy za svoje hosťovanie nezobral ani cent.

Jeho prístup bol jedným z najväčších prekvapení. S akou ochotou a nadšením sa do toho vrhol! Mimochodom, aj teraz po vydaní sa zaujíma, čo je nové, a sám sa vyjadril, že je rád, že mohol prispieť niečím na naše CD, ten pocit je teda obojstranný.

Väčšina kapiel pri výbere hostí siaha po hudobníkoch zvučných mien, vy ste siahli po síce výbornom gitaristovi, ale v podstate ho u nás nikto nepozná.

Pre nás nebolo až tak dôležité meno , aj keď MENO je viac ako meno. (Smiech.) Hlavne som s hosťovačkami oslovil ľudí, na ktorých som sa mohol spoľahnúť, že ich príspevky budú mať pozitívny vplyv na kvalitu nahrávky. A pokiaľ ide o Jozzyho, keď sa LEANDER RISING bude dariť viac a viac, tak určite aj Jozzyho bude poznať viac ľudí aj tu u nás. Možno už len kvôli tomu, že v LEANDER RISING hrá aj Attila Vörös , ktorý bol v poslednej koncertnej zostave NEVERMORE, a túto skupinu už snáď pár ľudí pozná. (Smiech.)

Zatiaľ to vyzerá tak, že ich nehráme a nespievame, znie to možno sucho, ale koncert je koncert a tam sa dá všeličo všeličo „odpustiť“ a v rámci koncertnej atmosféry aj „nahradiť“. Do budúcna s tým niečo plánujem urobiť, ale to nebude možné bez nejakého toho „tuningu“ mojej výbavy. Zakončil by som to tak, že si nás treba pozrieť aj naživo a posúdiť. (Smiech.)

Už pracujete aj na nových veciach?

Samozrejme, vždy, keď mám čas si trochu zabrnkať na gitare, tak sa snažím pracovať aj na nových veciach. V súčasnosti už mám v hlave rozpracovaných niekoľko skladieb, akurát ta spoločná skúšobňová spolupráca tomu chýba. Ale nakoľko bolo leto a čas oddychu a dovoleniek, vrhneme sa na to vo veľkom až teraz v priebehu jesene.

Spomínal si o vaše turné na Ukrajine, ale pokiaľ viem, tak každý rok tam odohráte aspoň jeden koncert. Čo nám povieš o tejto krajine?

O Ukrajine by sa toho dalo povedať veľa, ale hlavný dôvod, prečo sa tam radi vraciame, je ten, že tam jednoducho radi hráme, a zatiaľ sme nikdy nemali nejaký problém s odozvou. Spoznali sme tam veľmi veľa úžasných priateľov. Napríklad Cornel z CASTRUM, vďaka ktorému sme odohrali všetky ukrajinské koncerty. Čoskoro nás opäť čaká užhorodský výletík, na ktorý sa naozaj veľmi tešíme, a samozrejme aj cukríky a kvas. (Smiech.)

Čo je kvas?

To je ukrajinský nealkoholický nápoj. Čo sa týka popularity, je to niečo ako naša kofola, vyrába sa, alebo mal by sa vyrábať, z kvasného chleba. Vyrába ho tam veľa výrobcov a my sme sa zatiaľ zhodli, že ten s kňazom na etikete je asi najlepší. Taktiež na mnohých miestach nájdete malé cisterny s nápisom квас, kde vám načapujú, ale k tomu, aby som ochutnal tento cisternový, som sa ešte neodhodlal.

No neviem, či by som mal odvahu ochutnať aj tú fľašovú verziu. Ako kvas vlastne chutí?

Niečo medzi sódovkou a malinovkou, je to fajn. Veď poď s nami na Ukrajinu a môžeš ochutnať...

Prednedávnom ste zverejnili váš tak trochu recesistický klip ku skladbe „Freefall Society“. Ako ste k nemu prišli?

Úplne jednoducho, keď sme v jeden aprílový deň šli na koncert do Zvolena, tak sme po nákupoch v Detve zastavili na neďalekom odpočívadle, kde po konzumácii nákupu padol návrh, či „neskúsime niečo také“, a od slov už nebolo ďaleko k samotnému činu. Bol to úžasný pohľad na okoloidúce autá a ich posádky, ktoré s úžasom pozorovali počínanie nejakých podivných šialencov.

Máte na konte aj prvé oficiálne video OBLITERATE ku skladbe „Superboring“.

Tak toto už bolo naozaj niečo iné ako „hurá systém“ pri „Freefall Society“. Veď už len samotná príprava, keď sme sa len s režisérkou Jankou dohadovali na technických detailoch a celkových možnostiach... Dlho sme rozmýšľali, koho osloviť na hlavnú úlohu, ale všetko nakoniec dopadlo dobre a vyvolený súhlasil. Ani na skúške sme nikdy toľkokrát za sebou nehrali tú istú skladbu. Dokonca sa mi po prvýkrát stalo, že som musel dohrať skladbu do konca napriek prasknutej strune - keďže nás tlačil čas - doimitoval som hranie skoro „air-gitarovým“ spôsobom.

Kto prišiel s nápadom natočiť klip?

Ja som sa s tou myšlienkou pohrával už počas nahrávania CD, a tak som si kopil nejaké nápady aj pre túto možnosť, ale okrem výbavy mi chýbali aj skúsenosti s režírovaním či technickými riešením niektorých nápadov. Našťastie osud, či čo to bolo, mi do cesty priviedol Janku Gecikovú, ktorá okrem režisérskej stránky pritiahla k tomuto projektu aj Dušana Kudrika, bez ktorého kameramanských schopností by klip určite nevyzeral tak, ako vyzerá.

Nepovažuješ za zbytočné vrážať peniaze a čas do nahrávania klipu, ktorý, ak nepočítame YouTube a vašu stránku, nie je kde umiestniť?

Ak máš klipom čo ponúknuť, nejakú myšlienku, pointu, či vtip, tak všetka tá námaha by zase nemala byť až taká zbytočná. Myslím si, že v dnešnej dobe je klip dosť nápomocný a práve YouTube či profilovky tomu môžu pomôcť, ak máš samozrejme aj kus šťastia. (Smiech.) Ako to tak sledujem, tak väčšina ľudí aj tak namiesto počúvania CD pozerá YouTube...

Čo chystáte do budúcnosti?

Asi to, čo väčšina kapiel, vypredané CD a haly. (Smiech.) Ale vážne, radi by sme hrali toľko koncertov, koľko nám naše rodiny a zamestnania dovolia. Ak sa všetko podarí, tak v pláne mám ešte jeden o niečo serióznejší klip. A už sme samozrejme nedočkaví, kedy sa pustíme vážnejšie do novej tvorby.

Záverom také obligátne: ak si ešte nič od nás nepočul, a to aj napriek tomu, že si sa dočítal až sem (vďaka za to), naprav to a sprav si svoj názor.