Je rok 2012 a deathmetalová veličina z dánskeho Aarhusu už pár rokov preferuje pohodlný image ksichtov, ktorých síce tvorcovia Sons Of Anarchy nezobrali hrať menšie úlohy v seriáli, ale možno im ešte zavolajú. Tak sa teda ďalej poflakujú po kluboch, aby bolo na trochu toho chlastu, občas iste aj niečoho „podstatnejšieho“, ružoviek (po anglicky peaches), tu a tam pohulákajú na futbale a popri tom nahrávajú albumy. Konkrétne tento nový je desiaty počas 21-ročnej kariéry kapely. (Technicky je tých albumov jedenásť, ale zbierku coverov s názvom „Retro“ sa mi akosi za oficiálny album považovať nechce, ak by sme to brali takto, to by Chris Barnes diskografiou hádam aj prekonal svoje bývalé ľudožrútske pôsobisko.)

Fajn, je rok 2012 a ILLDISPOSED stále robia čo? Hrajú death metal. Nikdy ho hrať neprestali, aj keď k nemu často pristupovali tak trochu s nadhľadom, vďaka čomu je ich tvorba, charakteristická niekoľkými originálnymi a vždy prítomnými znakmi (vokál, zvuk, melódie) pomerne pestrá, takže nie sú ukrátení ani milovníci extrémnejšieho podania (začiatky), ani tí, ktorí to radi melodickejšie.

Tak pred poldruha rokom, na albume „There Is Light (But It’s Not For Me)“, ILLDISPOSED holdovali atmosfére. Divnej, poopičnej nihilistickej atmosfére potácania sa v ľahostajnom svetle veľkomestských neónov, kde je človek po všetkom, čo zažil, ukradnutý ešte aj sám sebe. Presne tento dojem vo mne vzbudili masívnym zaangažovaním kláves a samplov, až takým, že miestami ILLDISPOSED vyznievali ako PAIN, ktorí sa rozhodli vykašlať sa na diskotékové rytmy a hrať poriadny metal. Bol to dobrý pokus, ale Dáni si zjavne povedali – raz stačilo, vidíme, že vieme ako na to a teraz si zase dáme niečo iné.

Niečo úplne iné, o tom tých jedenásť (respektíve trinásť, existuje digipacková verzia s dvoma nie nepodstatnými bonusmi) zas až tak nie je. ILLDISPOSED tentokrát klávesy a podobné ozdoby nechali tým, ktorí sú na ne odkázaní viac, a urobili tvrdý album. Nie nejaký tvrdší než ten predošlý, ale bez kláves to skrátka znie o dosť deathmetalovejšie. So smrtiacim vyznením aarhuský gang nemal problém ani v časoch, keď tento štýl bral povedzme menej vážne, s rock’n’rollovým odpichom. Stačil mu na to jeho typický drviaci, podladený sound a Bo Summer s pažerákom, vydávajúcim zvuky, ktoré sú  aj v rámci death metalu, kde sa nájdu kadejaké extrémy, totálne svojské. Neviem, do akej miery sú za jeho „subwooferom“ mašiny, ale dáva ho aj naživo s rukou vo vačku, zvlášť odvtedy, čo si už s kapelou menej často dovolí vyliezť na pódium rozšrubovaný na kašu.

„Sense The Darkness“ je hudobne niekde na prelome tisícročí, od „There’s Something Rotten...“ po „1-800 Vindication“, s typickým nasadením a originálnou melodikou, v ktorej sa stále nájde mnoho chytľavých momentov. Aj keď tak trochu dúfam, že ILLDISPOSED z nerozvážnosti nezačnú sekať albumy každý rok, lebo v tomto štýle sa syndróm vyhorenia, resp. „syndróm AMON AMARTH“ dostaví raz-dva.

Novinka ma baví tak ako všetko, čo Dáni vydali, aj keď bodovaniu tentokrát pomohli dve bonusové pecky „War“ a „Desire“. Zvlášť tá posledná je koncertná tutovka, na ktorú budem v prípade živého vystúpenia čakať rovnako ako na „Near The Gates“, hoci náladou by skôr pasovala na predošlý album. S nápadom dať ju až ako bonus mohol prísť fakt len niekto, kto „pije ako Dán“.