Všetky ponosy, ktoré sa na adresu MY DYING BRIDE v priebehu ich dlhoročnej kariéry zosypali, majú svoju logiku a opodstatnenie. Dajú sa pochopiť hlasy fanúšikov, ktorí na kapelu zanevreli po vydaní monolitu „The Angel And The Dark River“. Pravdu majú svojím spôsobom aj tí, ktorí tvrdia, že je to naopak jediný skutočne podstatný album v ich diskografii. Dá sa súhlasiť aj s vyzdvihovateľmi výnimočnosti experimentálnych „Percent“ či poslucháčmi, ktorí tvrdia, že posledný z veľkých albumov, ktorý MY DYING BRIDE nahrali, je „Svetlo na konci sveta“.

Celé to však hovorí o veľmi zaujímavej skutočnosti. Legenda z Yorkshire dokáže aj 20 rokov od vydania svojho debutového albumu rozprúdiť vášnivú debatu. A čo je najdôležitejšie, stále má dosť fanúšikov, pre ktorých je ich jedenásty štúdiový počin malým sviatkom – bez ohľadu na to, či si chcú dopriať trochu oddychu po parádnej pohrebnej ťažobe nových EVOKEN, alebo sú pre nich práve MY DYING BRIDE skutočným stelesnením smútku, depresie a tragédie.

Čo zaujme na prvý pohľad, je obal novinky so štýlovým názvom „A Map Of All Our Failures“. Nespomínam si, kedy naposledy a či vôbec niekedy sa vizuálna zložka MY DYING BRIDE takto krásne zhodovala s tým, čo vás čaká po hudobnej stránke. Alebo je aj dosť možné, že som bol až príliš alergický na toho tučného vrabca, ktorý sa na obale predchádzajúceho štúdiového záseku tváril, že je vrana. Tak či onak, už za obal letí na Britské ostrovy veľká pochvala.

Veľké doomové predstavenie, to je presne to, čo ponúkajú MY DYING BRIDE aj v roku 2012, sebaistí vo svojej jedinečnosti a výnimočnom postavení. Spolu s „A Line Of Deathless Kings“ je novinka najsilnejšou chvíľou kapely za viac ako desaťročie, do karát jej hrá nadýchanejší zvuk a pestrejšie aranžmány. Najvýraznejším momentom je tu bezpochyby ambiciózny, viac ako osemminútový kúsok „Hail Odysseus“. V ničom za ním nezaostávajú chytľavé temnoty „A Tapestry Scorned“, „Like A Perpetual Funeral“ či záverečná, vkusným zborovým vokálom ozdobená náboženská lamentácia „Abandoned As Christ“.

Aaron Stainthorpe je so svojím skvostným vokálom opäť raz skutočnou pýchou celej nahrávky. Spieval niekedy takto suverénne a sebaisto? Je zážitkom počúvať jeho ubolené kreácie, precítené melodické linky, blackmetalový škrekot či občasné recitácie v krásnej starej britskej angličtine. Nemenej pestré je aj celkové hudobné dianie na novom albume. Andrew a Hamish prispeli plným priehrštím kvalitných ponurých riffov a Shaun McGowan opäť potvrdzuje, aké dôležité a prínosné sú v súčasnom zvuku kapely jeho klávesy a husle.

MY DYING BRIDE sú kapelou, s ktorou jednoducho treba počítať. O tom, že svoje štúdiové majstrovstvo dokážu s veľkým prehľadom preniesť aj na koncertné pódiá, vedia svoje aj návštevníci festivalu Brutal Assault, presnejšie edícií 2005 a 2010. Dočkáme sa do tretice na budúci rok? Škoda by bola čakať ďalšie dva ročníky, keď majú džentlmeni a dáma takúto luxusnú formu.