OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
CRADLE OF FILTH počas svojej bohatej kariéry dosiahli snáď všetko, čo bolo možné v pozitívnom i negatívnom zmysle, a mám pocit, že sa dostávajú do pozície, kedy už nič nemusia, len môžu.
To dokazuje jednak oklieštenie zostavy pri aktuálnom albume na tvorivé trio Dani - Paul - Martin, jednak aj úsmev vzbudzujúce prehlásenia o návrate do minulosti.
Dani v rozhovoroch deklaroval, že sa chce s „Manticore“ vrátiť v k jednoduchším konštrukciám z debutového obdobia a doslova dať materiálu punkovejší a melodickejší charakter. To z pohľadu súčasnej personálnej konštelácie kapely môže predstavovať posun tým správnym smerom, keďže Paul Allender je síce technicky zdatný, ale nie až taký kreatívny gitarista.
Spolu s komplikovanou hrou Martina Škaroupku, ktorý si tentokrát berie na starosť aj klasické nástroje, predstavuje predpoklad vytvoriť zaujímavo vyvážený celok.
Aj keď sa to na prvý posluch nezdá, „Manticore“ je veľmi funkčným albumom a v tomto aspekte by sa dal prirovnať k „Midianu“. Kratšia celková stopáž, jednoznačne orientované skladby bez naťahovania, výborná produkcia, skvelý zvuk - všetko v tomto prípade zapadá do seba ako autormi želané temné gotické puzzle.
Formálne naozaj nie je čo vytknúť, čo je znakom toho, že tentokrát chémia kapely zapracovala na sto percent.
Skladby sú agresívne a svižné, a pri posluchu sa mi svojim vyznením snáď najviac približovali k úspešnému „Abrahadabra“ od DIMMU BORGIR.
Isteže, CRADLE OF FILTH majú trocha inú tvár, ale funkcionálne zapojenie neprehnaných orchestrácií, melodika a atmosféra prinášajú isté paralely. Všetky hudobné prvky sú naskladané vo veľmi vyvážených pomeroch, a tak tu máme ako blackmetalové sypačky, heavy metalom a punkom zaváňajúce melodické postupy, klasické klávesy a Allenderove typické (miestami naivné) vyhrávky, ktoré sú korunované rytmicky komplexnou a precíznou hrou Martina.
Miesta zaváňajúce hlušinou sú navyše umne doplnené orchestrom a celok je v tomto smere ozdobený z môjho pohľadu solídnym introm a outrom.
Už snáď nejakú dekádu je Daniho vokál predmetom polemík, osobne som si na jeho aktuálnu polohu a snahu o akýsi pseudomelodický spev zvykol.
Za reprezentantov toho, čo sa na albume deje, by som vybral trojicu v podobe heavy-punkovej „For Your Vulgar Delectation“, gotickej balady „Frost On Her Pillow“ a poriadnemu náklepu „Huge Onyx Wings Behind Despair“.
Za totálnou precíznosťou je možné pozorovať aj tieň prílišnej strojenosti a nedostatku odvahy posúvať sa ďalej, ale to od CRADLE v súčasnej dobe môže očakávať len málokto. To, čo tu máme, je nahrávka, ktorá piluje koncept kapely do presnej podoby, v akej ho autori chceli mať, s atmosférou cielenou inam ako v časoch najväčšej slávy.
Ako z predchádzajúcich riadkov vyplýva, je to u mňa rozhodne posun správnym smerom. Nedostatky „Darkly Darkly, Venus Aversa“ sa do veľkej miery podarilo eliminovať, album má ako celok spád a je možné z neho vycítiť jasný koncentrovaný autorský zámer, podporený tradičným prvoplánovým hororovým konceptom, o ktorý vždy išlo.
„The Manticore And Other Horrors“ zaujme v bohatej diskografii kapely dôstojné miesto ako nahrávka, ktorá je dokonalým reprezentantom obdobia, postojov a nálad, v ktorých vznikla. Tým si jasne definuje okruh poslucháčov, ktorí toto obdobie a smerovanie rešpektujú a akceptujú. A do tohto kruhu sa tentokrát bez problémov zaradím aj ja.
Album zaujme v bohatej diskografii kapely dôstojné miesto ako nahrávka, ktorá je dokonalým reprezentantom obdobia, postojov a nálad, v ktorých vznikla.
8 / 10
Dani Filth
- vokály
Paul Allender
- gitary
Marthus
- bicie
1. The Unveiling of O
2. The Abhorrent
3. For Your Vulgar Delectation
4. Illicitus
5. Manticore
6. Frost on Her Pillow
7. Huge Onyx Wings Behind Despair
8. Pallid Reflection
9. Siding with the Titans
10. Succumb to This
11. Sinfonia
Existence Is Futile (2021)
Cryptoriana – The Seductiveness of Decay (2017)
Hammer Of The Witches (2015)
The Manticore And Other Horrors (2012)
Midnight In the Labyrinth (2012)
Darkly, Darkly, Venus Aversa (2010)
Godspeed On The Devil's Thunder (2008)
Thornography (2006)
Nymphetamine (2004)
Damnation And A Day (2003)
Live Bait For The Dead (2002)
Lovecraft & Witch Hearts (Best Of) (2002)
Bitter Suites To Succubi (EP) (2001)
Midian (2000)
From The Cradle To Enslave (EP) (1999)
Cruelty And The Beast (1998)
Dusk ... And Her Embrace (1996)
Vempire (Or Dark Phaerytales In Phallusstein) (1996)
Principle Of Evil Made Flesh (1994)
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.