Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Ak by som mal ukázať prstom na jeden jediný album, ktorý pre mňa reprezentoval moderný hardcore v minulom roku, tak je to práve tretí štúdiový zárez na pažbe kalifornských sympaťákov THE GHOST INSIDE.
This is what I know about sacrifice: Meet me at the crossroads. Let´s go.
Už v momente rezkého odpichu úvodnej skladby "This Is What I Know About Sacrifice" viete, že sa deje niečo výnimočné. THE GHOST INSIDE dokázali fanúšikov presvedčiť už svojimi prvými dvomi nahrávkami, ale toto je niečo viac, niečo unikátne.
Kým debut prinášal ťažkotonážny hardcore, ktorý drzo odsúval z ringu aj takých bitkárov ako BURY YOUR DEAD, SHAI HULUD alebo THROWDOWN, druhý album "Returners" sa niesol v znamení melodického, viac punkového zľahčovania dusnej boxerskej atmosféry.
Novinka ako keby v sebe miesila oba tieto príťažlivé elementy a pridávala navyše niečo, čo napríklad takí nedávno recenzovaní OBEY THE BRAVE nemajú – silné skladby.
No home, no bed. Nowhere to hang my head.
Či už sú to takéto jednoduché, úderné slogany vyšperkované v dokonalých gangových hulákačkách, alebo nemenej silné melodické refrény odspievané viachlasnými čistými vokálmi (parádna singlovka "Engine 45"), THE GHOST INSIDE na svojom novom albume víťazia na celej čiare schopnosťou napísať chytľavé, naliehavé pesničky, ktoré lezú rovno pod kožu.
Ďalším nespochybniteľným faktorom vedúcim k výrazného úspechu je dokonalá produkcia, ktorou sa môže tento album pýšiť. Jeremy McKinnon, spevák kapely A DAY TO REMEMBER, je šikovný chlapík, ktorého meno by sme si mali zapamätať. Dokázal na jednej nahrávke v doslova luxusnej podobe vykúzliť všetko to, čím nám v súčasnosti robí radosť hardcorová muzika.
Vkusná miera všetkých beatdownov, brejkov, melodických pasáží, koketovania s elektronikou a najmä výborne zvládnutý moderný zvuk gitár – na albume "Get What You Give" jednoducho nenájdete chybu ani po formálnej stránke.
Dôležitou, pri hardcorových kapelách zvlášť, skutočnosťou sú nepopierateľné koncertné kvality, ktorými páni z THE GHOST INSIDE disponujú. Charizmatický Jonathan Vigil a partia okolo neho neberú ohľad na to, či sa momentálne nachádzajú v bratislavskom klube U Očka pred päťdesiatkou divákov, alebo rozpaľujú dobiela viedenský Gasometer pre dve tisícky fanúšikov austrálskych miláčikov PARKWAY DRIVE. Za každých okolností idú naplno, ich koncerty sú naozaj veľkým zážitkom.
Najneskôr do nového albumu od HATEBREED jednoznačná voľba pri hľadaní moderného hardcoru s kvalitným metalovým zvukom.
Now listen up, I´m here to set the story straight. So meet me at the crossroads. Let´s go.
1. This Is What I Know About Sacrifice
2. Outlive
3. Engine 45
4. Slipping Away
5. The Great Unknown
6. Dark Horse
7. White Light
8. Thirty Three
9. Face Value
10. Deceiver
11. Test The Limits
Irové pokračují ve své vizi neotřele pojatého a math rockem ušpiněného post rocku, jako by se stále snažili vyrovnat debutu, kterým se blýskli již v roce 2009. Opět chybí asi jen špetka, aby to bylo na potlesk.
Tento projekt táhne především charakteristický vokál Donovana Melero z HAIL THE SUN, což ve spojení se Sergio Medinou z ROYAL CODA znamená ono emotivně bolavé ukřičené post hardcore inferno, které odkazuje k domovským skupinám obou zmíněných hudebníků.
Rakouská brutální parta si za tematickou oblast své tvorby vybrala sériové vrahy. Je tedy asi logické, že těžiště i jejich třetího alba je deathgrindový nářez. A je to slušná porce třeba pro příznivce belgických ABORTED.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.