Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Ostatný album OM sa našťastie podaril. Podľa Cisnerosovho otráveného výrazu na tohtoročnom koncerte v bývalom viedenskom bitúnku to vyzeralo, že mu scéna a neustále točiace sa kolesá hudobného priemyslu v podobe nekonečných reedícií, reunionov a kolaborácií opäť vzali chuť tvoriť.
OM pritom nikdy predtým nemali lepšiu pozíciu než teraz. Cisneros už nie je známy len ako bývalý člen kultových SLEEP, ale už niekoľko rokov najmä vďaka pôsobeniu v OM.
Pravda, najmä slávna minulosť dodávala najmä v začiatkoch súčasnému pôsobisku božskú auru. Podobne to bolo v prípade nedotiahnutého projektu hviezd SHRINEBUILDER, ktorý, žiaľ, výrazne zaostal za očakávaniami.
Možno preto aj tohto roku vypočul s Mattom Pikom volanie po reunione SLEEP a spolu odohrali niekoľko koncertov, vrátane exkluzívnej show na obľúbenom Roadburne.
Naproti tomu vyšla celkom zbytočná a znovu definitívna reedícia kultového monolitu „Dopesmoker“.
Pôvodný koncept basy, bicích a monotónnej obradnej recitácie sa počnúc „God Is Good“ otvoril ďalším vplyvom. Jednak nahradením minimalistickej hry Chrisa Hiakusa virtuóznym Emilom Amosom od blízkym východom podobne ovplyvnených GRAILS. Ale tiež postupným zaraďovaním exotickejších nástrojov a samozrejme spoluprácou s Robertom A.A. Loweom z LICHENS, ktorý už do OM pravidelne prispieva tamburou a exotickými nápevmi.
Tradičný ikonický obal (tohto roku s Jánom Krstiteľom) dáva tušiť, že aj „Advaitic Songs“ bude skôr o zdokonaľovaní a dolaďovaní vlastného štýlu a vízie než prekvapením. V prípade OM to vôbec nemusí vadiť.
Zásluhou intra „Addis“, v ňom odspievanej hinduistickej mantry a trochu rozťahaného outra „Haqq al-Yaqin“ ide azda o prvý album OM, ktorý poslucháča z meditatívnej nálady nevytrhne náhlym koncom.
Uprostred sú vložené tri rozsiahle kompozície so všetkými atribútmi typickými pre OM tak, ako ich poznáme. Rozsiahle plochy sú aj tu spestrované tamburou, violončelom a husľami. Kým v „Gethsemane“ a „Sinai“ ide o veľmi funkčné a občasné spestrenie, v „State Of Non-Return“ sláčiky chvíľami prekračujú hranicu, za ktorou už pôsobia nadbytočne a neraz aj úsmevne.
V kontexte postupného rozvoja tvorby OM je včlenenie nových nástrojov viac-menej nevyhnutné, no na „Advaitic Songs“ paradoxne najlepšie fungujú tradičné pasáže s neustále premenlivou hrou Amosa a dominanciou mohutnej basy odosobnene recitujúceho Cisnerosa.
Práve vtedy s absolútnou ľahkosťou a prirodzenosťou plynúce desaťminútové úseky vťahujú do hypnotizujúcej monotónnosti.
Absolútna ľahkosť a prirodzenosť, hudba tvorená bez kalkulácie a prílišného premýšľania. Niečo podobné tohto roku názorne predviedli veteráni NEUROSIS.
Tým sa však paralely nekončia. Steve Von Till nám kedysi hovoril o symbolickej špirále, po ktorej postupujú k akémusi stredu. Podobné možno povedať aj o OM, len s malým a podstatným rozdielom, že kým pre NEUROSIS je spomínaný stred cieľom, pre OM akoby bol len východiskom ich umeleckého putovania.
Ďalšie vydarené pokračovanie dlhých a hypnotických mantier, zabalených vo výbornom zvuku.
8,5 / 10
Sestava
Al Cisneros - basgitara, spev, klavír, perkusie
Emil Amos - bicie, gitara, klavír, perkusie
Skladby
1. Addis
2. State of Non-Return
3. Gethsemane
4. Sinai
5. Haqq al-Yaqin
Diskografie
Advaitic Songs (2012) Conference Live (2009) God Is Good (2009) Gebel Barkal (7'' singel) (2008) Live At Jerusalem (2008) Pilgrimage (2007) Inerrant Rays Of Infallible Sun (Blackship Shrinebuilder) (split s CURRENT 93) (2006) OM/SIX ORGANS OF ADMITTANCE (split) (2006) Conference Of The Birds (2006) Variations On A Theme (2005)
16 minut šťavnatého technického thrashingu a dva covery od kapely, která má řemeslo v paži. Je v tom ta patřičná lehkost, drive i finesa, které člověk od téhle žánrové generace automaticky čeká. Jako drobný příkrm v čase thrashového hladu obstojně zasytí!
Trochu rozpačitý počin po čtyřech letech od minulého alba "The Fallen Crimson". Nedotažené, možná zbytečně stručné album stojí na pouhých náznacích síly, kterou skupina v minulosti disponovala. Ale hezké momenty s typickým rukopisem se najdou, to zase jo.
Objev na první poslech srovnatelný s Nory MEER, Dánové ISBJÖRG uchvacují podobně hravým a progresí provoněným poprockem. Ty melodie, klavír a vzletné aranže včetně sebevědomých vokálů mě napoprvé prostě dostaly do kolen. Uvidíme, zda první dojem vydrží.
Rogga Johansson nepolevuje. PAGANIZER jsou jednou z jeho hlavních kapel a samozřejmě doručují švédskou deathmetalovou klasiku. Rychlejší kousky jsou standardem bez překvapení, osvěžení naopak přinášejí ty pomalejší. Nejlepší skladba je ta úplně poslední.
SENTIENT HORROR narukovali k mrtvým do služby a v novém zaměstnání se jim daří náramně. Lásku k (převážně) švédskému death metalu nezapřou, hlavně pak k prvotnímu chrastění v režii ENTOMBED. Živelná OSDM deska s lehkou thrashovou patinou. Šlape to skvěle.
Urzovci jsou zpět a vyráží do klubů, radujme se! To by asi tak stačilo. Snad jen drobná poznámka. Minulá deska byla a je až příliš dokonalá. Nová je dokonalá poněkud méně, je pouze vynikající. Kdo by to byl čekal?
Atmosférický black metal / post-metal. Hodně odlehčená produkce plná vybrnkávaček, náladových pasáží a košatých atmosférických vsuvek. Zuby se moc necení, možná občas mléčné jedničky. Příjemný poslech, vyloženou hitovku však na "Succumb" nenajdete.